Dielo skomponoval pre Veľké divadlo v Moskve. Premiéra v roku 1877 nevyvolala veľké nadšenie, obrovský úspech sa dostavil až dva roky po skladateľovej smrti v Petrohrade v roku 1895 - choreografia Marius Petipa, Lev Ivanov. Z tejto podoby vychádza väčšina choreografií, ktoré uzreli svetlo sveta počas vyše 100 rokov pretrvávania baletu na pódiách sveta.
V Slovenskom národnom divadle sa Labutie jazero hrá od roku 1925 a aj u nás sa teší veľkej obľube. Tohtoročná premiéra je už v poradí desiatou. Premiéry sa uskutočnili 3. a 4. novembra (navštívila som druhú premiéru).
S novou inscenáciou sa Balet SND pridáva k trom svetovým divadlám - Parížskej opere, milánskej La Scala a k Viedenskej štátnej opere, kde baletné súbory uvádzajú Labutie jazero v choreografii Rudolfa Nurejeva. Paríž a Milano uvádzajú jej parížsku verziu z roku 1984 a Viedeň a Bratislava jej viedenskú verziu z roku 1964.
Vo Viedni sa na nej podpísal hlavný bývalý šéf baletu a dlhé roky aj baletný partner Niny Polákovej Manuel Legris, ktorého objavil Rudolf Nurejev a dlhé roky s ním spolupracoval v Parížskej opere, kde sa Legris stal étoile (hviezdou). Nurejevova choreografia sa vo Viedni prezentuje vyše 50 rokov. Na svojom konte má vyše 240 predstavení a dve sfilmovania. Dôležité poslanie v nej mali prví sólisti Viedenského štátneho baletu Nina Poláková a Roman Lazík, obaja vychválení kritikmi za eleganciu prejavu a noblesu.
To, že bývalá primabalerína viedenskej scény Nina Poláková prijala ponuku generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku, aby sa postavila na čelo baletného súboru, bolo možno priskorým – z hľadiska umeleckých ambícií 32-ročnej sólistky na vrchole svojej kariéry, ale pre Slovensko mimoriadne atraktívnym rozhodnutím. Keďže spolupracovala s významnými sólistami a choreografmi a hosťovala na medzinárodných javiskách, bola zaručeným prísľubom vysokej kvality. Prešlo 5 rokov a napriek 3-ročnej pauze, vynútenej pandémiou, je zreteľné smerovanie baletného súboru na porovnateľnú úroveň s európskymi javiskami a v dramaturgii otváranie sa prelínaniu umeleckých žánrov a popri klasickom balete prezentáciu potenciálu tanečníkov aj v modernom balete, ale aj v symbióze s tradičným umením. Kritici tanečného umenia určite zhodnotia, ako je úsilie riaditeľky Polákovej korunované úspechom z hľadiska samotného baletného umenia. Ja osobne vysoko vyzdvihujem dramaturgickú pestrosť a líniu – Umenie za život, ktoré si všíma trpiacich na nevyliečiteľnú chorobu a pripravuje pre nich krásu i dary, pokračuje v nevídanej kráse, moderný tanec dostal zelenú aj napríklad v Carmine burane, súznenie s autentickým folklórom prežiarilo večer so SĽUKom, imponuje mi aj príležitosť prezentovať kostýmový dizajn vo Fashion Ballet.
Siahnuť po Labuťom jazere v Nurejevovom šate bolo veľkou výzvou. A to, že Nina Poláková dostala poverenie od Nadácie Rudolfa Nurejeva, ktorá udelila SND licenciu pod podmienkou, že osobne dohliadne na čistotu tvaru, svedčí o jej vynikajúcich kvalitách a medzinárodnom renomé. V Milane je zárukou jej častý partner, spomínaný bývalý šéf Viedenského štátneho baletu a dnešný šéf baletu La Scaly Manuel Legris. Nina Poláková je skvele zapísaná v baletnom svete a vidieť to aj na výsledkoch jej práce – predstavenia sú vypredané na dlho dopredu a sála praská vo švíkoch na každom baletnom podujatí. Riaditeľka aj umne spolupracuje so školami, ktorých adepti nielenže tancujú v predstaveniach, čo je pre nich tá najlepšia škola, ale pokiaľ možno, zapĺňajú aj miesta v publiku.
Rudolf Nurejev sa na Slovensku dočkal úcty a uznania v Košickom balete, kde vznikol balet pod jeho menom. Osobne som zažila Nurejevove obdobie riaditeľovania v Paríži a, žiaľ, i jeho odchod 9. januára 1993, keď som tam odišla na dlhodobú stáž. Jeho choreografiu, ale aj mnohé ďalšie, som videla na rôznych európskych scénach, vrátane Paríža a Viedne s nezabudnuteľnou Ninou Polákovou a aj Romanom Lazíkom, hoci nie oboch na jednom predstavení. A obaja tancovali aj v SND.
Nurejev mimoriadne detailne reflektuje Čajkovského majstrovskú, treba povedať, že symfonicky koncipovanú hudbu, virtuózne kroky a figúry tak dokonale harmonizujú s motívmi a témami hudby a jednotlivých nástrojov, že až po zhliadnutí baletu si krásu hudby oveľa viac uvedomujeme. Tanec sprostredkúva priam dokonalý vnem.
Veľký obdiv patrí Nine Polákovej za naštudovanie choreografie, ku ktorému pozvala aj bývalého kolegu z Viedne Romana Lazíka a jej tímu a hlavne tanečníkom, ktorí odovzdali na javisku všetko svoje umenie. Predpokladám, že to mali ťažké nielen preto, že Nurejevova choreografia kladie obrovské nároky na tanečníkov, ale aj preto, že mali dve premiéry počas dvoch dní. Sólisti však boli obsadení dvojmo.
Na bratislavskej produkcii spolupracovali dvaja uznávaní zahraniční tvorcovia - Španiel Jordi Roig navrhol scénu a kostýmy a Talian Jacopo Pantani, vytvoril svetelný dizajn. Krásna scéna podčiarkla rozprávkovosť príbehu, bola jemná a vkusná. A kostýmy priam snové.
Labuť Odettu/Odíliu stvárnila na druhej premiére prvá sólistka baletu SND Tatum Shoptaugh, princa Siegfrieda tancoval Konstantin Korotkov, čarodejníka Rotbarta Seungyong Lee. Odille/Odetta bola autentická, ako Odetta jemná a zraniteľná, ako Odília sebavedomá a motivovaná. Princ bol jej jemným a dôstojným partnerom. Rotbart v stvárnení Seungyonga Lee pripomínal víchor.
Pravdaže, všetci zatajovali dych, keď na scénu nastúpili labute a nadišiel čas pre tance labutí, sóla, pas de deux, pas de quatre, pas de cinq a ďalšie nádherné kreácie, ktoré sa dočkali zaslúženého potlesku. Ansámblové scény dojímali, skrášľovali slávnosť usporiadanú v kráľovskom paláci pre princa rôznymi národnými tancami a nadchýňali scény s labuťami. Tanečníci a tanečníčky sa neustále pohybujú na hranici možného a vzbudzujú veľký obdiv. V novej bratislavskej podobe sa zaskveli na úrovni, ktorá svedčí o ich dobrej kondícii.
Ani po vyše 130 rokoch nestráca dielo a trblietanie labutí na svojom šarme. Libreto Begičeva a Gelcera je možno rozprávkou, ale Nurejev ju povýšil na psychologickú sondu do stavu duše zranenej labute a princa, ktorý uveril zradnej Odílii, a tak navždy stratil svoju milú. Toto predstavenie má hĺbku a pomkýna k zamysleniu. Verzií záveru 4-dejstvového diela je niekoľko. Vo viedenskej verzii Rudolfa Nurejeva princ zomiera a labuť odpláva do diaľky.
Adam Sedlický bol veľmi dobrou oporou baletnému súboru a spolu s orchestrom sa podieľal na významnom úspechu inscenácie. Nemôžem obísť perfektne zostavený dvojjazyčný bulletin.
Bravó Balet SND!
