Ostatné roky prináša festival Bratislavské hudobné slávnosti aj koncertné uvedenie jedného operného titulu. Po Čajkovského Jolante a Szymanowského Kráľovi Rogerovi nasledovala 26. septembra 2024 česká opera Libuše tvorcu českej národnej hudby Bedřicha Smetanu (1824-1884).
V podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jan Rozehnal) a českých a slovenských umelcov pod taktovkou českého dirigenta Jaroslava Kyzlinka sa Koncertná sieň Slovenskej filharmónie rozoznela zvukmi unikátneho Smetanovho diela, určeného na slávnostné príležitosti.
Dielo vzniklo v roku 1872, keď bol Smetana riaditeľom Prozatímního divadla v Prahe. Jeho premiéra sa konala v Národnom divadle v Prahe 11. júna 1881. Autorom pôvodného nemeckého libreta je český Nemec Josef Wenzig, český preklad vytvoril Ervín Špindler.
Námetom je legenda o kňažnej Libuši, spomínaná už v Kosmovej kronike a v Rukopise zelenohorskom. Opera je inšpirovaná tetralógiou Richarda Wagnera Prsteň Niebelungov. Má tri časti: Libušin súd, Libušin sobáš a Libušino proroctvo.
Historický kontext súvisí so snahou Čechov vymaniť sa spod dominancie cisárskej dvora vo Viedni a posilniť národné povedomie. Skomponovaním diela na historický námet sa mal dosiahnuť tento cieľ. Dnes je už jasné, že Přemysl Oráč bol mýtickou postavou, ale príbehu pri budovaní hrdosti to neprekáža.
Hudba Libuše je esenciou celého Smetanovho skladateľského diela. Obsahuje nielen nádherné melódie, ale načiera aj do tradičnej hudby, využíva orchester v jeho plastickej farebnosti a zboru určuje úlohu ľudu, ktorý náruživo chváli vládkyňu a mimoriadne sa teší, že zvíťazili láska a odpustenie.
Interpretačné koncepcie sú rôzne, pri koncertnej sa zdôrazňuje výnimočnosť fanfár, ktoré azda každý Čech a Slovák dobre pozná. V Redute zneli z vedľajšej miestnosti, aj poetická hudba sprievodu budúceho manžela Libuše Přemysla zaznieva mimo sály. Plechové dychové nástroje sú pilierom tejto krásnej hudby, podčiarkujú slávnostnosť a spolu s Libušou v excelentnej interpretácii sopranistky Márie Porubčinovej priam prikovávajú na stoličky (a akoby symbolicky nastala po 20 rokoch rozlúčka s členom Slovenskej filharmónie práve s hráčom na trúbku Petrom La garde).
Porubčinová je famóznou Libušou. Spievala ju v Prahe a znova tam bude v tejto postave hosťovať a kritici píšu, že je dnes najlepšou Libušou v Čechách. Jej hlas má mohutnosť, majestátnosť, je dostatočne dramatický a umelkyňa má široký register výrazových odtieňov. Je presvedčivá svojím umením i zjavom. Porubčinová má vztýčenú hlavu a z jej prirodzeného herectva a spevu znie celá dráma. Scéna, ani kulisy nechýbajú.
Vďaka skvelej práci dirigenta Jaroslava Kyzlinka a zbormajstra Jana Rozehnala bolo koncertné uvedenie opery Libuše mimoriadnym zážitkom. Kyzlink je skúsený umelec so zaujímavým životopisom. Je majstrom taktovky, vokálno-inštrumentálne kolosy, akým je aj opera Libuše, zvláda s veľkým nadhľadom. Má na pamäti čistotu interpretácie, súlad telies, vyznenie krásy hudby, línií, melódií, ale aj umnej štruktúry, pamätá aj na sólistov a ich dominanciu, prípadne začlenenie do riavy orchestra a zboru. Ešte keby prví huslisti' ťahali vždy rovnako, potom by to bolo dokonalé.
V úvode Libušinho súdu zasadne Libuša na trón a má rozhodnúť v spore bratov Chrudoša a Šťáhlava. Ich sestru Radmilu spieva svojím pekným mezzosopránom Michaela Zajmi. Libuša vyhlási, že podľa starodávnych zákonov majú bratia spravovať dedičstvo spoločne, alebo si ho rozdelia na polovicu. Chrudoša spieval František Záhradníček, ktorý má s postavou skúsenosti dlhé roky. Vyjadruje svoje rozhorčenie a odmieta sa rozsudku podriadiť. Vyriekne vetu, ktorá akoby nestarne - muža podľa neho smú súdiť len muži a žena nie je stála, teda je neschopná vládnuť. Postavu jeho brata Šťáhlava spieval Michal Lehotský, sedí mu, v spore nie je dominantný. Urazená Libuša vyhlasuje, že ak nie sú spokojní s vládou ženy, vydá sa. Smie si vybrať ženícha a tak aj učiní. Požiada Radovana o ohlásenie jej rozhodnutia Přemyslovi. Radovanom je skvelý barytonista Aleš Jenis.
V Libušinej svadbe exceluje Peter Mikuláš ako Lutobor, otec Krasavy, sugestívne interpretovanou Alžbětou Poláčkovou. Ich nádherný dialóg, v ktorom Krasava presviedča otca o svojej nevine, patril k vzácnym momentom opery (Můj otče, slyšte, pomněte). Lutobor zavolal deti svojho brata Chrudoša, Šťáhlava a Radmilu k hrobu ich otca. Nezniesol ich spory, ale láska zvíťazila - Chrudoš sa zmieri s Krasavou. Mikuláš s krásnou kantilénou a plynulým legátom zaujal ako prísny otec, ktorý sa poddá argumentom.
Libušino proroctvo začína udobrením bratov. Libuša dáva Chrudošovi Krasavu. Slávnostný sprievod vladárov privádza Přemysla a Libušu. Jiří Brückler ako veľmi kvalitný Přemysl oslovuje Vyšehrad aj ľud a spolu s Libušou si vypovedajú svoje šťastie (Ó moje choti, moje choti drahá). Skvelý Slovenský filharmonický zbor ako predstaviteľ ľudu praje kniežaciemu páru šťastie.
Přemysl odpúšťa Chrudošovi, a ľud jasá. Prichádza proroctvo a s ním aj zaslúžený obdiv voči Márii Porubčinovej. Libuša ďakuje bohom a objavujú sa jej obrazy z budúcnosti českého národa, defiluje knieža Břetislav, Jaroslav zo Šternberka, Přemysl Otakara II., Eliška Přemyslovna, Karol IV., husitské vojny a Jiří z Poděbrad. Libuša tuší mnohé utrpenia, ale predpovedá prekonanie všetkých hrôz. "Co dál? To mlha oku zahaluje a mnoho skrývá zkalenemu zraku, tajemství hrozná - prokletí! Však nechť se stane cokoli, to cítím v nejhlubší svých ňader hloubi: můj drahý národ český neskoná, on pekla hrůzy slavně překoná!"
Na operu Libuše dodnes hľadia vlastenci ako na mimoriadne dielo. Príležitosť vypočuť si ho v koncertnej verzii po 56 rokoch, využilo množstvo záujemcov o hudbu a operu. Na Slovensku znela v Slovenskom národnom divadle (naposledy v rokoch 1961 až 1965), do dejín vstúpilo hosťovanie súboru Národného divadla z Prahy, ktoré operu uviedlo na Hrade Devín 21. júna 1959, kam údajne prišlo 150-tisíc divákov. V ich podaní zaznela Libuše v Bratislave aj v novembri 1968.
Smetana skomponoval operu k slávnostnému otvoreniu Národného divadla, ktoré malo byť symbolom duševnej a kultúrnej vyspelosti Čechov. Tou naozaj je. Že k jej sugestívnemu vyzneniu prispela Slovenka Mária Porubčinová, je o to väčšia radosť. Dielo malo obrovský úspech.
