Pod taktovkou Dawida Runtza uviedla dve diela, Symfonickú báseň, op. 12 Stanisław a Anna Oświecimovci Mieczysława Karlowicza a Symfóniu č. 9 d mol, op. 125 Ludwiga van Beethovena.
Poľsko považujem za umeleckú veľmoc. Bolo takým za čias mojich štúdií počas totality, čerpali sme tam nielen z všade citeľného obdivu a vlastenectva voči svetovému Fryderikovi Chopinovi, umnosti, s akou sa Poliaci chopili poučenej interpretácie starej hudby, ale najmä zo slobody v prístupe k avantgarde – k poľskej moderne. V inom kontexte nás dojímala Góreckého 3. symfónia a myslím dnes aj na svetoznámeho tenoristu Piotra Beczału, ktorý inicioval a aj spieval v opere Halka od Moniuszka vo viedenskom Theater an der Wien.
Spomínam si na rad výletov slovenských skladateľov, muzikológov a koncertných i operných umelcov na vynikajúci festival súčasnej hudby Varšavská jeseň, kde sme stretávali celý svet. Práve tam som napríklad po prvýkrát vnímala nástojčivosť Cageovej skklady 4,33’. A myslím aj na blízkosť s poľskými diplomatickými misiami v zahraničí a napríklad na spoločné uvádzanie zlatého fondu slovenského filmu v Paríži v Poľskom inštitúte v srdci Paríža. Filmová veľmoc nám zastrešila predstavovanie Jakubiska, Hanáka, Balca a ďalších v inej filmovej veľmoci.
Pripomínam si aj sériu podujatí, ktoré slovenská kultúrna diplomacia pripravila k slovenskému predsedníctva Rade EU v roku 2016. Bola som v tom čase v Berlíne a podarilo sa mi získať termín v Berlínskom dóme. Potom som tam mala krásne koncerty opakovane. To je pre hudbu výborná adresa a moji nasledovníci kontakt udržali a spoluprácu rozvinuli. V európskych veľkomestách má umelecký a najmä hudobný život svoj vlastný rytmus. Nesúvisí s politickým dianím, zachováva si čisto profesionálnu nezávislosť a je vysoko kvalitný. Umiestniť koncert, ktorý akcentuje nejakú politickú súvislosť, ako sa o to v niektorých prípadoch snaží kultúrna diplomacia, nie je pre manažérov priorita, ba, naopak, skôr sa im vyhýbajú. Viac úspechov sme žali s rýdzo profesionálnymi projektmi, ktorých hlavným cieľom bolo predstaviť našich vynikajúcich umelcov. Sálu sme získali komerčne a termín sme negociovali aj tri roky vopred.
Na Slovensku sa zahraničným misiám darí lepšie, je to v istom zmysle podpora domáceho umeleckého života a často aj prínos s pozvaniami pre menej dosažiteľné osobnosti či súbory.
Poľská hudba znie na Slovensku často, z významných počinov súčasnosti spomeniem uvedenie opery Kráľ Roger Karola Szymanowského v podaní Opery Národného divadla Košice a z umelcov skvelého kontratenoristu Jakuba Józefa Orlińského a svetového tenoristu Piotra Beczału.
V poľskom koncerte v Redute sme mali možnosť objaviť dirigenta a dvoch vokálnych sólistov. Mladý poľský dirigent Dawid Runtz debutoval v roku 2016, od 2017 je šéfdirigentom Poľskej kráľovskej opery (je to komorné operné divadlo vo Varšave, najmladšia, 13. operná scéna v Poľsku) a od 2021 obsadil post šéfdirigenta Záhrebského filharmonického orchestra. Jeho mandát by mal vypršať v roku 2027.
Pre slávnostný koncert v Redute zapojila Slovenská filharmónia svoj orchester i Slovenský filharmonický zbor a projekt zaradila do rámca abonentných koncertov 30. a 31. 1. 2025. Navštívila som prvý z tejto dvojice.
V prvej polovici dostal priestor poľský skladateľ zo začiatku 20. storočia Mieczysław Karlowicz (1876–1909). Jeho meno už v Redute poznáme – zneli tam dve diela - Pieseň o odvekej túžbe, op. 10, č. 1 a Koncert pre husle a orchester A dur, op. 8.
Karlowicz vzbudzuje sympatie svojím romantickým jazykom, ale dojíma nás aj jeho tragický osud spojený s Tatrami, kde ho ako 32-ročného usmrtila lavína.
Autorova rodina žila najprv v Nemecku a neskôr sa presťahovala do Poľska. Avantgardným vplyvom napriek inšpiratívnemu prostrediu počas jeho štúdií v Berlíne, sa neoddal.
Slovenská filharmónia uviedla jeho Symfonickú báseň, op. 12, Stanisław a Anna Oświecimovci, jednu z jeho šiestich symfonických básní. Svojím hudobným jazykom nás oslovuje podobne ako Richard Strauss, pričom je plná dobrých kompozičných nápadov a melódií. V Runtzowom podaní bola košatá, veľký symfonický orchester zaplnil zvukom celú Redutu.
V druhej polovici koncertu nasledovala Symfónia č. 9 d mol, op. 125 Ludwiga van Beethovena. Výber skrz-naskrz vhodný a sľubujúci nevšedný zážitok. Aj keď sa koncert pripravoval s veľkým predstihom, akoby sa Beethovenova Deviata hodila do nášho prostredia práve dnes, aby svojím posolstvom pripomenula, prečo sme sa tak veľmi usilovali o členstvo v Európskej únii, že chceme žiť v mieri a byť všetci bratmi. Ledva som sa ubránila slzám, keď Óda na radosť, ktorá je jadrom 4. časti symfónie a Európskou hymnou, znela nedávno na námestí v Bratislave, hoci znela v latinčine. Veľkolepá Schillerova Óda na radosť ma dojíma hlavne v originálnej nemeckej verzi, ktorá znela aj v Redute. Možno mohol byť zvuk orchestra i zboru a napokon aj sólistov jemnejší, ale ktovie, prečo sa tak dirigent rozhodol. Ako keby takto chcel prispieť k údernosti jej dôležitého obsahu.
Slovenský filharmonický zbor vie, že som jeho veľkým obdivovateľom, Beethovenova Deviata by si však bola zaslúžila diferencovaný zvuk (zbormajster Jan Rozehnal).
Niekedy je aj ticho veľavravné, ale toho bolo na koncerte v Redute málo. Azda iba v pomalej 3. časti, ktorá je svojou nežnosťou v najväčšom protiklade k štvrtej časti. Treba si však uvedomiť, že medzi silou a forte je rozdiel a že sila zvuku sa môže dosiahnuť aj gradáciou a v stlmení je účinnejšia. Sólisti museli tiež pridať na zvuku, ale popri orchestri a zbore to nie je vždy ľahké. Sopranistka Mariana Sajko, altistka Gosha Kowalinska, tenorista Tomáš Juhás a basista Wojtek Gierlach sú kvalitní speváci, najviac som sa tešila na poľských hostí, altistku a basistu, obaja majú pekné zamatové hlasy, Gierlach musel siliť vo výške v úvode, ale aj Sajko a Juhász sa nevyhli sileniu a Sajko ani nečistým výškam.
Beethoven však vo svojej dobe znel striedmejšie a aj keď preferujem moderné kreácie, ktoré sú zvukovo hutnejšie, mám rada zvuk, ktorý je diferencovaný aj vo forte. Ale aj takáto zvukovosť môže byť slávnostná a taký mal tento koncert byť. Aby sme dobre počuli, čo nám odkázal Schiller a Beethoven a čo 448 miliónov ľudí spieva ako svoju hymnu, že všetci ľudia budú bratmi "alle Menschen werden Brüder".
