V jubilejnej koncertnej sezóne 2018/2019 – na budúci rok oslávi 70 rokov od svojho založenia, bude za dirigentským pultom stáť jej britský šéfdirigent James Judd 14-krát na 7 abonentných koncertoch. Pri jeho paralelných povinnostiach s iným orchestrami je to úctyhodné číslo. Zvolil si náročný repertoár, má dobré návrhy na pozvanie sólistov a vtláča pečať svojej osobnosti do interpretačného výsledku. Zvuk orchestra je zomknutý, jasný, frázy vyspievané, dynamika a oblúk celku sú premyslené a hráči brilantní. Juddovo gesto je precízne a jasné. Má v sebe severskú prísnosť, ale vie byť uvoľnený a ukázať aj humor a ľahkosť.
Presvedčiť sa o tom dalo v Divertimente od amerického skladateľa, jubilanta Leonarda Bernsteina, ktorý by sa bol v tomto roku dožil 100 rokov. Bernsteinovo dirigentské umenie a nezabudnuteľné moderované koncerty pre mládež vošli natrvalo do dejín hudby 20. storočia. Aj vďaka storočnici sa dostávajú aj jeho kompozície na koncertné pódiá. Divertimento z roku 1980 napísal autor k storočnici Bostonskej filharmónie, s ktorou bol vďaka svojmu učiteľovi a priateľovi Sergejovi Kusevickému po celý život spätý. V 7-časťovom diele vzdáva hold rôznym európskym skladateľom a cituje aj vlastné diela. A hoci autor prežíval neľahké obdobie v osobnom živote, napísal svižné dielo, plné skladateľských hier, citátov, zaujímavých formou i obsahom. Pripomenul ním autorov, ktorých diela v Bostone zneli, ale aj dirigentov tohto významného telesa. Bola to pekná ukážka hravosti, ľahkosti a sviežosti zo strany dirigenta a výborne reagujúceho orchestra.
Sólistom koncertu bol Benjamin Grosvenor. Mladého britského klaviristu predchádzal chýr zázračného umelca. Medzinárodná kritika sa predháňa v pozitívnych ohlasoch na výkon dnes 26-ročného umelca, ktorý koncertuje na celom svete, získal za skvelé štúdium na Royal Academy of Music v Londýne excelentné vyznamenanie (Queen’s Commendation for Excellence) a s ním súvisiace štipendium na ďalšie umelecké projekty a podporuje ho aj privátna spoločnosť. Jeho nahrávky sa dostali na vrchol rebríčkov prestížnych časopisov Diapason d‘Or a BBC Music Magazine a výpočet slávnych dirigentských mien, orchestrov a sál, s ktorými spolupracuje, je taktiež úctyhodný. Robert Schumann, nemecký romantický mág, skomponoval pre svoju manželku Claru Koncert pre klavír a orchester a mol, op. 54. Pôvodne to bola Fantázia pre klavír a orchester, ktorú autor na naliehanie vydavateľa prepracoval do zaužívanej formy sólového koncertu. V Slovenskej filharmónii znel tento klavírny koncert opakovane, Grosvenorova interpretácia však bola výnimočným zážitkom. Dielo je krásne, kompaktné, sólové časti pôvabne zapadajú do celku a je len vecou spolupráce sólistu a dirigenta, ako sa podarí prezentovať klavírne sóla, orchestrálne vstupy a ich vzájomný dialóg. Čo vlastne odlišuje jednotlivých interpretov? Tí, ktorí prešli sitom súťaží a sú ovenčení titulmi, akoby už mali vopred zaručenú dobrú odozvu, ale nemusí to tak byť. Až reálny, živý kontakt ukáže silu výrazu a sugestívnosť interpretáce. Čo teda priniesol Benjamin Grosvenor? Ukázal prvotriednu disciplínu, žiadne gesto navyše, mozartovskú priehľadnosť, trblietavosť tónov, dynamickú rôznorodoť, tempovú ukáznenosť a krásne línie. Jeho sústredenosť na orchester, sústavný kontakt s hráčmi, akoby sa musel presviedčať, či súladia na stotinu sekundy presne a jeho prísne držanie tela, dokonalá technika, nie lacná virtuozita, rezonovali city, akoby tam ani bytosť nebola, iba tón - všetko bolo sústredené na výraz. James Judd a Slovenská filharmónia boli vynikajúcimi partnermi. Mladý umelec vyhovel nadšenému publiku a dvakrát pridal (Grieg - Lyrické kusy).
To, čo je na koncertoch Slovenskej filharmónie vždy veľkým sviatkom, je možnosť, vďaka Slovenskému filharmonickému zboru, spoznať alebo znova si v prvotriednom naštudovaní (Jozef Chabroň) vypočuť vzácne vokálno-inštrumentálne diela. Tentokrát to bola Žalmová symfónia Igora Stravinského. Jeden z velikánov hudby 20. storočia, ktorý sa počas 1. svetovej vojny presťahoval do Paríža a pred nasledujúcou svetovou vojnou emigroval do Ameriky, spoznal v Paríži elitnú ruskú emigráciu a spriatelil sa so slávnym choreografom a impresáriom Sergejom Ďagilevom. Vďaka ich spolupráci vzniklo jedno z kľúčových diel, ktoré poznačilo celú hudobnú modernu, balet Svätenie jari, bol to škandál storočia (1913). Smrť Ďagileva v roku 1929 a spomienky na vrcholné tvorivé obdobie v Paríži, inšpirovali Stravinského pri tvorbe requiem - unikátnej Žalmovej symfónie (1930). Je to nezvyčajne skomponované dielo pre violončelá, kontrabasy, dychy (bez klarinetov), harfu, tympany, dva klavíry a zbor. Akoby sa autor pokúsil smútok „vykričať“. Literárnou predlohou je výber z troch žalmov, č. 38, 39 a 150 Vulgáty (latinský preklad Biblie zo 4. storočia), ktoré sú modlitbou k Pánovi a jeho chválospevom. Mrazivé, úprimné, nadovšetko pôsobivé dielo v sugestívnej interpretácii orchestra a zboru bolo veľmi vzácnym umeleckým a dramaturgickým činom.
N.B. Nadšenie španielskych turistiek, ktoré dostali lístky dve hodiny pred koncertom, z nich nevyprchalo počas celého večera. Sála bola takmer plná, ale na takéto koncerty sú lístky v zahraničí vypredané mesiace dopredu... Uvedomujeme si dostatočne, akú máme vzácnu kultúrnu ponuku v Bratislave (a na Slovensku)?
