Sólisticky sa prezentoval prvý koncertný majster orchestra Jarolím Emmanuel Ružička. Nasledovať bude séria vianočných koncertov.
Program koncertov 12. - 13. 12. 2024 bol dobre premyslený. Daniel Raiskin ho náležite vysvetlil vo vydarenej diskusii pred piatkovým koncertom, ktorú profesionálne moderoval a vynikajúco z angličtiny prekladal dramaturg Juraj Bubnáš. Dirigentovi išlo o to, aby sme v čase očakávania Vianoc, najväčšieho kresťanského sviatku, kedy si vyznávame lásku a úprimne prajeme pokoj, nezabudli na nešváry a zlobu, ktorá pretrváva na svete a aj neďaleko nás. Bolo to dôležité posolstvo, blízke mnohým ľuďom. Na program koncertu preto navrhol diela, korešpondujúce s nostalgiou Vianoc - Symfónia č. 7 C dur, op. 105 fínskeho barda Jeana Sibelia a Osamelý anjel, meditácia pre husle a sláčikový orchester lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa. Vrcholom koncertu bola Symfónia č. 4 e mol, op. 98 Johannesa Brahmsa, ktorou uzatvoril kompletné uvedenie symfónii tohto nemeckého majstra na pôde Reduty. Keďže tento cyklus štyroch symfónií zaraďuje do programu na každom svojom pôsobisku, navrhol ho aj Slovenskej filharmónii. Vyznal sa z dojatia, že je to práve v Bratislave, neďaleko Brahmsovho pôsobiska – Viedne, kde tento významný nemecký skladateľ pôsobil od roku 1871 - a práve so Slovenskou filharmóniou, ktorá ho má od svojho vzniku priam v DNA.
Sibeliovu 7. symfóniu som počula po prvý raz. Dielo zrelého, osobnostne komplikovaného majstra, bolo jeho posledným symfonickým opusom. Odznieva v jednom ťahu hoci s formálnym členením. Vznikla za záhadných okolností, keď si autor v zložitom psychickom rozpoložení pomýlil koncert so skúškou. Má silu, je tklivá a v podaní Raiskina a filharmonikov dojemne farebná. Sibeliove harmónie, jeho jazyk je rozpoznateľný, dielo má poéziu severu, dominujú pozauny - sú excelentné.
V podobnej nálade skomponoval súčasný lotyšský skladateľ, v Bratislave dobre známy Pēteris Vasks, dielo Osamelý anjel, meditáciu pre husle a sláčikový orchester. Po veľkom orchestri nastúpila jeho sláčiková zostava, aby sprevádzala sólistu Jarolíma Emmanuela Ružičku. Defiluje anjel, ktorý sa nad zemou vznáša, nemôže však zostúpiť, pretože zem horí a je na pokraji katastrofy, preto znova vzlieta hore.
Mimoriadne silné dielo pripomenulo kompozičné majstrovstvo Schnittkeho, Godára či Pärta. Vo svojej „tichosti“ má obrovskú výrazovú silu. Ružička mu odovzdal všetko, čo s majstrovským narábaním s husľami dokáže. Jeho tón bol kultivovaný, dynamicky diferencovaný napriek kontinuálnej pianissimovej línii. Iba výnimočne zdramatizoval svoje legáto, keď to skladateľ predpísal, ale nostalgickú náladu udržal počas celého diela. Pridal fantáziu s improvizáciou (každý večer bol prídavok jemne odlišný) na pieseň Elvis Presley-ANGEL Niesla sa v tej istej nálade. Je to krásne dielo a keďže publikum už bolo na meditáciu nastavené, dobre sa to do koncepcie večera hodilo.
Druhá polovica koncertu bola odmenou za celý rok – Brahms má u publika vždy úspech – inštrumentálne koncerty, symfónie i vokálno-inštrumentálne celky a občasne aj piesne majú v programe Slovenskej filharmónie stále miesto. Áno, mám rada Brahmsa, odpovedám Saganovej, dokonca veľmi. V rodičovskom dome som veľa počúvala o skvelých kreáciách nestora Slovenskej filharmónie Ľudovíta Rajtera a na vysokej škole, kde mal náš ročník hudobnej vedy privilégium navštevovať prednášky nielen na FFUK, ale aj na VŠMU, som zažila jeden z najlepších výkladov 4. Brahmsovej symfónie. Dodnes vidím pred sebou Prof. Ferenczyho a jeho vtedy asistenta Mariána Vacha, ako analyzujú každý jej takt. Boli to ťažké časy normalizácie, politike sme sa vyhýbali, ale o to viac sme hltali exaktné prednášky.
Zimomriavky sa dostavili aj tentokrát. Raiskin má k Brahmsovi blízko. Vie uchopiť drámu, postaviť dielo do oblúka, tak, aby bol verný partitúre, ale aby v nej našiel niečo, čo je pre neho osobne blízke – dramatizmus, dokonalú štruktúru a emócie a aby sprítomnil logiku tohto génia. Klasická presnosť, nastoľovanie tém, súdržnosť drámy pri zvýraznení rozličných dynamických plôch boli priam dokonalé. Emócie dominovali v 2. časti, dráma v okrajových častiach, predovšetkým vo 4. časti - jej variácie vnímam ako vrchol symfonizmu, a to nielen Brahmsovho. Geniálne dielo, vynikajúca interpretácia. Ďakujem Slovenskej filharmónii a Danielovi Raiskinovi za veľký umelecký zážitok.
