V Slovenskom národnom divadle v Bratislave sa na pódium dostáva po dvanásty raz. Tentokrát v réžii Pavla Smolíka a v hudobnom naštudovaní Tomáša Braunera. Scéna a svetelný dizajn vytvoril Marek Hollý, kostýmy Ľudmila Várossová a pod choreografiu sa podpísal Ladislav Cmorej. Predstavenie som navštívila v utorok 10. marca 2026 ako tretie predstavenie s takmer kompletným tretím obsadením okrem Petra Bergera v úlohe Lenského (zo zdravotných dôvodov som nevidela prvé dve premiéry). Dirigentom Orchestra Opery SND bol Maroš Potokár, zbor Opery SND pripravil Jan Rozehnal, v úlohe Tatiany účinkovala Linda Ballová, ako Onegin vystúpil Aleš Jenis, Lenského stvárnil Pavol Bršlík, Gremina Jozef Benci a Oľgu Alena Grach.
Zo všetkých inscenácií, ktoré som doma a v zahraničí videla, mi najviac utkveli v pamäti Leningradské vystúpenie s dirigentom Jurijom Temirkanovom na scéne SND v roku 1984 a počas pandémie v októbri 2020 premiérované predstavenie vo Viedenskej štátnej opere, kde spevácky i herecky spoluúčinkoval Slovenský filharmonický zbor. V časoch vykročenia Opery SND za hranice našej krajiny, keď Onegina režíroval Peter Konwitschny (2005), som bola v službách diplomacie. Mnohí kritici ju spomínajú s veľkou úctou.
Opera Eugen Onegin Piotra Iľjiča Čajkovského je jedným z pilierov tradičného repertoáru vo svete. Je to krásna hudba, má pozoruhodné libreto a môže to byť výborné divadlo. Dielo je výbornou príležitosťou pre prezentáciu operných sólistov, ktorých v tomto prípade západné operné domy pozývajú najmä zo slovanského sveta. V minulosti sa inscenovala skôr tradične, prezentujúc ideál ruskej šľachty, zmietanej často kolotočom pravidiel vysokej spoločnosti, ľsťami či súbojmi sokov. Neskôr sa pod režijné divadlo podpísali moderní tvorcovia.
V SND vytvorili réžia, scéna, kostýmy a svetlá diskrétny šedo pastelový tvar, o to viac sa dostávajú „k slovu“ hudobníci, orchester, zbor a operní sólisti.
Pavol Smolík sa podpísal pod relatívne statické divadlo. Skladateľom nazvané lyrické scény nasledujú ako do seba zapadajúce čísla, niečo sa deje v proscéniu, niečo zacloní jemne prehľadná opona. Scéna Mareka Hollého sa mení posúvaním bokov a aj stropu. Zmeny dosahujú tvorcovia pomocou radu stolov, ktoré tanečníci neustále posúvajú. Niekedy v zatemnenom hľadisku, inokedy pri svetle. Priamo na stoloch sa odohráva pomerne veľa scén, po nich dosť nezmyselne pobehujú hlavné postavy či tanečníci. Malé, ľahko prenášateľné stoly sú prvkom, ktorý má zdramatizovať akciu, odohráva sa tam aj trochu zvulgarizovaný dialóg Onegina a zrelej Tatiany. Stoly sú raz vpredu, raz vzadu, naopak, keď sa zbor a tanečníci v dome Larinovcov presunú na hostinu k stolom vzadu, vytvárajú takmer fotografickú kompozíciu, pohyb zastane a vpredu dej pokračuje. To je jeden z pekných momentov. Z hľadiska scény a režijnej práce mi imponoval aj moment, keď v záverečnom dejstve rozpráva Tatjana v pozadí scény so španielskym veľvyslancom a vpredu je zmätený Onegin s Greminom. Dôležitú úlohu má svetelný dizajn. Dotvára výtvarné riešenie, niekedy pridáva na farebnosti.
V popredí sú účinkujúci sólisti a do hereckej akcie zapojený zbor a k tomu tanečníci, škoda, že nie vysoko profesionálny balet SND, ktorý svojou úrovňou presahuje slovenský kontext. Namiesto toho sú to síce zdatní tanečníci s externým choreografom. Ladislav Cmorej s nimi pracoval jemu blízkym eklektickým rukopisom. Z pódia tak vymizli krásne tanečné scény - valčík a mazurka z druhého dejstva a polonéza z tretieho dejstva, ktoré boli v klasických inscenáciách veľkým umeleckým zážitkom. Odohrávajú sa skôr v náznakoch a už akoby s ruským koloritom nemali veľa spoločného. Kostýmy Ľudmily Várossovej sú v duchu komplexného odkazu tvorcov pastelové, evokujú prvky z krajiny tvorcov predlohy a opery, sú tam citeľné časové presahy k modernosti a súlad s choreografiou.
K účinkujúcim tanečníkom sa pridali aj zboristi. V pestrých farebných kostýmoch sa hrdo nosili po javisku a niekedy až groteskne zvýrazňovali ruskú namyslenosť a velikášstvo. Vyznieva to skôr ako nepodarená irónia.
Ale bola ruská šľachta naozaj taká? Veď z románov, ktoré asi prelúskala väčšina priemerne vzdelaných ľudí, sa dozvedáme, že nezhŕňala iba majetky, ale podporovala umenie, krásu a práve vďaka nej sa dostali diela popredných tvorcov do povedomia.
V inscenácii sú aj dojímavé momenty, tie sa však odohrávajú hlavne v komorných scénach hlavných protagonistov – Tatiany, Lenského, Oľgy, Onegina a Gremina, ak ich, pravdaže, réžia neumiestnila na stoly... Vidieť, že základná línia je u sólistov daná, mnohé dotvárajú vlastným naturelom.
Tatiana Lindy Ballovej je skvelá. Nielenže sa môžeme pri jej prejave stotožniť s mladučkou Tatianou, je krehká ako ona, výborne jej sedí aj rola zrelej dámy, etablovanej vo vysokých kruhoch, ktorá napriek hlbokému citu k Oneginovi neveru odmieta a je verná Greminovi, za ktorého sa vydala po tom, čo ju Onegin surovo vysmial a odmietol jej vyznanie v celé storočia preslávenom liste. Ballová disponuje krásnym lyrickým sopránom, Tatiana odhaľuje jej pekný timbre, umelkyňa vie zaokrúhlené frázy aj dramaticky podfarbiť. Pri kľúčovej árii Tatiany zatajovalo preplnené hľadisko dych.
Vynikajúco sa do tejto de facto tretej premiéry hodila rovnako mladá Alena Grach ako Oľga. Veď, Oľga bola z dvojice sestier tá bezstarostná až do chvíle, keď sa Lenskij urazí na jej flirtovanie s Oneginom a vyzve ho na súboj. Grach spieva dobre, jej mezzosoprán je výrazný a jemný zároveň, uvoľnene hrá svoju roztopašnú postavu.
Privilégium zažiť star tenoristu Pavla Bršlíka mali návštevníci prvej, ale aj tejto tretej premiéry. Za 24 rokov svojej medzinárodnej speváckej kariéry spieval umelec Lenského nespočetne veľa razy. Vyhľadávaný je ako skvelý tenor, krásny muž s citom pre slovanskú reč. Jeho tenor žiaril, spieva pôsobivé legáta a dodáva hlasu dramatickosť bez väčšej námahy. Uchvátil aj áriou z druhého dejstva. Vidno, že je udomácnený nielen vo svete, ale aj doma. Je pozorný k partnerom a partnerkám, zžil sa s nimi a javisko SND na chvíľu povýšil na medzinárodnú mekku umenia.
Barytonistu Aleša Jenisa si všímam dlhé roky, vždy som obdivovala jeho profesionálny spev a výraz. Aj v role Onegina ma presvedčil o svojom umení. Jeho hlas je vyrovnaný vo všetkých registroch. Nie je to typ emočne extrovertného bonvivána, lámajúceho srdcia, ale prihovára sa presvedčivo a je spevácky vynikajúci a herecky uveriteľný.
Aj Jozefa Benciho sledujem od jeho mladosti a začiatkov. Spevák mimoriadnych kvalít so silným egom, oplývajúci suverenitou, odvádza dobrú prácu v opere i na koncertnom pódiu. Jeho bas má výšky aj hĺbky, ale najmä krásnu farbu. Ako Gremin je majestátny, na javisku je v popredí v pútavom čiernom odeve. Jeho ária v treťom dejstve bola výrazovo silná a sugestívna.
Žiada sa mi spomenúť aj statkárku Larinovú v podaní Kataríny Hano Flórovej. Jej zamatový mezzosoprán hladil dušu. Je mladučká na túto postavu, ale spieva ju uhrančivo krásne.
A Jitka Sapara Fischerová bola korektnou Filipievnou. Rolu Triqueta sympaticky zvládol Pavol Mucha.
Pozorne som sledovala prácu dirigenta Maroša Potokára. Umelec s veľkým potenciálom ma potešil svojou erudovanosťou a muzikalitou a aj dobrou prácou so sólistami. Potokár si dal záležať na vyznení plasticity orchestra, drámy a poézie, ako aj sól na pódiu i v orchestri. Rozohral partitúru v tanečných scénach, predohrách a bol veľkou oporou pre sólistov. Aj zboru patrí chvála za krásny spev i hereckú akciu.
Onegin bude dlho repertoárovým číslom. Trojnásobné obsadenie mu to umožní. Čas ukáže, či práve to bola výhoda pre budúcnosť inscenácie.
Písané z predstavenia Opery SND 10. 3. 2026
Piotr Iľjič Čajkovskij: Eugen Onegin
Dirigent: Maroš Potokár - Réžia: Pavol Smolík - Scéna a svetelný dizajn: Marek Hollý - Kostýmy: Ľudmila Várossová Videoart: Juraj Kákoš - Choreografia: Ladislav Cmorej - Zbormajster: Jan Rozehnal
Eugen Onegin: Aleš Jenis - Tatiana: Linda Ballová- Lenskij: Pavol Bršlík - Oľga: Alena Grach - Larinová: Katarína Hano Flórová - Filipievna: Jitka Sapara Fischerová - Knieža Gremin: Jozef Benci - Triquet: Pavol Mucha
Orchester a zbor Opery SND
