Jeden z cyklov abonentných koncertov Slovenskej filharmónie je určený obľúbeným a často dobre známym skladbám. Odznela hudba dvoch svetoznámych Američanov, Georgea Gershwina a Leonarda Bernsteina a Arménca Arama Chačaturiana.
Esprit a bujarú energiu dodával filharmonikom multitalentovaný dirigent Peter Valentovič. Bola to radosť sledovať ho pri práci a najmä obdivovať za to, ako svoju radosť preniesol na orchester. Kto by sa netešil, keď môže hrať Gershwina, Bernsteina a Chačaturiana? Odmenou bola iskrivá nálada v sále.
Melomani si americkú hudbu spájajú predovšetkým s týmito dvomi velikánmi. Gershwin sa narodil na sklonku 19. storočia v New Yorku, dožil sa iba 39 rokov, jeho rodičia pochádzali z Odesy, z ktorej emigrovali do Ameriky. O dvadsať rokov mladší bol Leonard Bernstein, ktorého si mnohí z nás ešte môžu pamätať, nakoľko zomrel v roku 1990. Mal vtedy 72 rokov. Masy mladých i starších fascinoval cyklami nápaditých výchovných koncertov, bol to skrátka náš Leny (a ja som pyšná, že som prišla na svet v ten istý deň ako tento majster).
George Gershwin sa do histórie hudby zapísal nejedným dielom, možno najviac Rapsódiou v modrom. Kubánska predohra, ktorá znela v Redute, vznikla po autorovej návšteve Kuby. Obsahuje všetko to, čo máme na americkej hudbe z prvej polovice minulého storočia radi – mix džezu, latinskoamerické rytmy, premiešané kompozičnými finesami, načerpanými v európskej hudbe. Ak niečo Valentovičovi sedí, tak je to práve táto hudba, sálajúca radosť, bohatosť rytmu, dôvtip. Gershwin ním zasýtil Bratislavu.
Valentovič odlíšil nálady troch častí, jasne zdôraznil farebnosť partitúry, a to tak v Gershwinovi, ako aj v ďalších dvoch skladbách.
Leonard Bernstein sa zvečnil mnohými skvostmi, jeho muzikál West Side Story však zasiahol masy. Valentovič si spolu s dramaturgiou Slovenskej filharmónie vybrali Symfonické tance z West Side Story, ktoré skladateľ zostavil v roku 1961, tri roky po úspešnej premiére muzikálu. Spopularizovaný muzikál pozná azda každý, kto má rád hudbu. Mňa dojíma zakaždým znova. Shakespearovský príbeh prenesený na rozhádané klany, smrť Tonyho, jeho láska k Márii i jej sugestívny zásah do napätia medzi vinnými mladými, unesenými vášňou a nenávisťou, je v hudbe zreteľný. Valentovič tak sugestívne šíril svoju vlastnú radosť z tejto dynamickej, krásnej a aj niekedy veľmi smutnej hudby, že orchester akoby roztancoval celú Redutu, poslucháč mal chuť tancovať mambo či chacha.
Veľký symfonický orchester s bohatou batériou bicích, úžasným drevenými a plechovými dychmi, harfou, dojímavými sólami violy, huslí, fagotu, ale aj mnohé ďalšie pochúťky zneli v nádhere celku.
Kombinácia s dielom Arama Chačaturiana bola veľmi šťastná. Balet Spartakus rovnako „zľudovel“, dokonca, ak sú naši abonenti aj priaznivcami Novoročných koncertov Viedenských filharmonikov, mohli si v jeho pre televíziu skoncipovaných baletných vložkách nejedenkrát pozrieť krásne Adagio Spartaka a Frýgie. Poznamenávam, že slávna primabalerína, Slovenka Nina Poláková (dnes riaditeľka Baletiu SND) stvárnila vo Viedni, kde 16 rokov pôsobila, aj túto náročnú hlavnú postavu.
V rámci výberu z baletu Spartakus odznelo 9 častí diela. Spolu so Šostakovičom a Prokofievom vošiel Chačaturian do dejín ako jeden z tých, ktorí bol podľa Ždanovovho dekrétu z roku 1948 obvinení z formalizmu. Je to až neuveriteľné, ako nezmysly politiky a totalitných režimov pretrvávajú a vo vlnách sa znova a znova vracajú.
Príbeh vzbury otrokov voči Rímu je stále aktuálny, Chačaturian ho stvárnil s pre neho charakteristickou farebnosťou, údernosťou, dynamikou a silou výrazu. Ide o verziu z roku 1968, ktorá, ako píše autor textov k programu Andrej Prachár, sa stala hitom.
Slovenská filharmónia sa úplne odviazala pod temperamentným vedením Petra Valentoviča. S obdivom sme mohli sledovať majestátny zvuk a ťah diela. A na záver doprial publiku prídavok – známy Šabľový tanec Arama Chačaturiana.
Dostala som otázku, či sa dá spoznať rukopis dirigenta? Nuž, azda s odstupom času to bude možné zodpovedať tak, ako dnes vieme rozoznať kreácie mnohých veľkých osobností dirigentského umenia, pretože ich poznáme z nahrávok alebo živých predstavení, často podľa tempa, striedmosti, pokore..... U Valentoviča zohráva veľkú úlohu vizuálny vnem, veľkým zážitkom je byť osobne na jeho predstavení.
Aj keď hrá na klavíri, strháva svojimi improvizáciami na známe diela, alebo keď sprevádza spevákov a plne v pokore rešpektuje partnerov. Preto je asi aj inšpiratívnym šéfdirigentom v Národnom divadle v Košiciach. Jeho úcta voči slávnej dive Edite Gruberovej nakriatla umelkyňu, aby sa stal jej výhradným partnerom pri klavíri alebo na čele orchestrov, s ktorými sa rozhodla hosťovať. Oboje som v zahraničí často zažívala a chápem jej rozhodnutie. Vyvrcholením bolo pre mňa ich spoluúčinkovanie na slávnostnom koncerte v Berlínskom dome v roku nášho predsedníctva v Rade Európskej únie. Nedá mi nespomenúť, že sa na ňom zúčastnili nemecký prezident Dr. Joachim Gauck s partnerkou á slovenský prezident Andrej Kiska. Umeleckým garantom celého projektu, ktorý som s vtedajším veľvyslancom Petrom Lizákom pripravila, bol skromný a vnímavý Peter Valentovič.
