Na úvod koncertu zaznela skladba The Lark Ascending (Vzlet škovránka) Ralpha Vaughana Williamsa. Husľového sóla sa ujal koncertný majster Slovenskej filharmónie Jarolím Emmanuel Ružička. Bola to pekná príležitosť ukázať, aký kvalitný umelec pôsobí na čele orchestrálnych hráčov filharmónie, vedie aj prvú skupinu huslí. Williams patrí ku kmeňovým anglickým skladateľom, viaže sa k druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Dielo je výsostne poetické, premiérovala ho na svojich stradivárkach anglická huslistka Marie Hall. Dielo predznamenalo náladu celého koncertu, dominovala ľahkosť a farebnosť.
Dramaturgickou dominantou koncertu bola skladba V parku môjho otca vo Švajčiarsku žijúcej slovenskej skladateľky Iris Szeghy. Svetovú premiéru mala vo švajčiarskom Winterthur v roku 2015. Je venovaná skladateľkinmu otcovi. Bol astronómom a vášnivým botanikom a aj svoju dcéru viedol k láske k prírode. Poslucháči tak mohli vnímať prechádzku lesom, zvuk vtákov, ba i ticho a jeho predieranie sa cez listy, či vzduch a vodu. Szeghy využila celý orchester, ale tak, aby bol zvuk malebný, výnimočne aj sýty, ale hlavne veľmi pestrý. Pracuje s jednotlivými nástrojovými skupinami, moderne využívajúc aj bicie nástroje a ich kombináciu s rôznymi sláčikmi. Celý orchester znie skôr výnimočne. Tak sa publiku zjavuje breza, majestátny dub, ale aj smútočná vŕba a tamariška, či borovica a sekvoja. Je to veľmi príjemná skladba, ktorá pohládza a zasahuje city. Szeghy pochádza z Prešova, študovala v Košiciach a v Bratislave a absolvovala rad stáži, štipendií a majstrovských kurzov v zahraničí. Stopu zanechala ako rezidenčná skladateľka v Akademie Schloss Solitude v Stuttgarte, v Štátnej opere Hamburgu, v Cité international des Arts v Paríži, či pri pobyte v nadácii Landis+Gyr v Londýne. Je nositeľkou významných cien na Slovensku i v zahraničí. Jej diela sa hrajú v celej Európe, ale aj mimo nej. Hudba Iris Szeghy vychádza z európskej tradície, ktorú autorka obohacuje novými skladateľskými trendmi. Je výrazovo a obsahovo silná a cítiť z nej silu autorkinej osobnosti. Vie presne, ako jej diela majú znieť, pracuje s individuálnymi umelcami i s orchestrom a dosahuje svoj cieľ. Stretnutie s ňou bolo zaujímavé a obohacujúce.
Oblúk poetického večera vyvrcholil Symfóniou č. 4 magického rakúskeho skladateľa Gustava Mahlera. V jej 4. časti bola sólistkou skvelá sopranistka Lenka Máčiková, ktorá spieva na popredných javiskách doma a v zahraničí. Dalo by sa povedať, že Slovensko môže naplno načierať do studnice speváckych talentov. Aj Máčiková je jedným z nich. Mahler jej výborne sedel a umelkyňa významne prispela k vysoko profesionálnej interpretácii tohto diela. Štyri prvé Mahlerove symfónie citujú piesne z krásneho Mahlerovho cyklu Des Knaben Wunderhorn (Chlapcov zázračný roh), v poslednej z tejto štvorice siahol autor po piesni Das himmlische Leben (Nebeský život). Vďaka Máčikovej sa publikum mohlo plne oddať nádhere diela a zamýšľať nad jeho obsahom. Orchester citlivo reagoval na svojho šéfdirigenta.
Mahler potrebuje farby, diferencovanú dynamiku, ťah a poetický výraz. To všetko v ňom bolo. Bola to takmer komorná hudba. Hodinová symfónia by si bola takmer vystačila sama, ale je dobré, že sa hráva aj s inými dielami a kombinácia s raritou v podobe slovenskej premiéry a na Slovensku neveľmi známym Williamsom vytvorila krásnu zostavu.
