Do osobnej karantény som po príchode zo zahraničia vkročila pred 4 týždňami. Pochopila som to ako príležitosť zvnútorniť sa, pokročiť v písaní naplánovaných textov, utriediť bohatý archív, ale predovšetkým nastaviť si režim dňa žičlivý k duchovným zážitkom. A tých bolo a aj je naozaj za plné priehrštie. Najslávnejšie svetové operné domy a koncertné inštitúcie, vychýrené knižnice, vyhľadávané divadlá, svetové múzeá a galérie sa predbiehajú v ponukách na prezeranie zaujímavých produkcií. Každý deň je možné využiť na príjemný oddych pri opere, koncerte, pozeraním diskusií, ba i príprav na aukcie. „Všemocný“ internet dokáže byť v týchto dňoch nielen zdrojom informácií, ktoré pri ich kritickom vnímaní triedime, ale poskytuje aj nevídané zážitky z Metropolitnej opery, parížskeho Louvru, mníchovskej či viedenskej opery. Slovenské inštitúcie nezaostávajú - balet Slovenského národného divadla ponúka cvičenia, jeho činohra dáva k dispozícii hry, Slovenská národná galéria prehliadku obrazov, herci čítajú rozprávky, televízia a rozhlas vysielajú klasiku a pre školy a individuálni sólisti sa zmobilizovali hneď v prvých dňoch pandémie. Dojímavé scény z balkónov ťažko postihnutých krajín, alebo nedávny koncert Andreu Bocelliho bez publika v milánskom dóme, zaujali milióny ľudí. Umenie a kultúra, literatúra, výtvarné diela, história, to všetko nám pomáha prežiť.
A práve dnes môžeme s pýchou oceniť, ako prezieravo budovala svoj video-archív naša erbová koncertná inštitúcia, Slovenská filharmónia. Už niekoľko rokov zaznamenáva vysoko kvalitnou technikou koncerty sezóny, čí festivalové, ktoré sú zadarmo prístupné na sieti. Od utorka po Veľkej noci (14. 4.) prichádza s na mieru šitými koncertmi, nazvanými Koncerty bez publika. Klavirista Jakub Čižmarovič bol prvým sólistom Koncertov bez publika v Slovenskej filharmónii.
Naše prerastanie s Európou a so svetom sme vnímali ako samozrejmosť a často sme si nevedeli dostatočne vážiť úroveň ponuky tejto inštitúcie cez rok, či počas sviatočných festivalových dní. Keď sa zamýšľam nad dramaturgickou voľbou pozvať ako prvého hosťa klaviristu Jakuba Čižmaroviča, akoby na túto spojitosť Európy či sveta v jeho osobe poukazovala. Syn slovenských hudobníkov vyrástol v Nemecku, kde presvedčil o svojom mimoriadnom talente, aby vzápätí doniesol významné medzinárodné ceny z klavírnych súťaží. Dnes koncertuje na celom svete, ale veľa času trávi aj na Slovensku, kde v ostatných rokoch absolvoval doktorandské štúdium na VŠMU. O tom, ako rád hrá „doma“ a je ochotný prispieť svojím výkonom k reprezentácii v kontexte našich diplomatických snažení, môžem svedčiť napríklad jeho skvelým výkonom na berlínskej radnici. Pre úvodný koncert série Slovenskej filharmónie si Jakub Čižmarovič zvolil veľmi náročný repertoár. Ide výsostne umeleckou cestou, nevyhľadáva lacnú popularitu, a tak sa na jeho koncert bolo treba maximálne sústrediť. Začiatok venoval klavírnej transkripcii 1. časti Symfónie č. 94 G dur „S úderom na tympany“ Josepha Haydna. Hrať klasiku v pravom slova zmysle vie tento umelec veľmi dobre – zvuky boli ako perličky, nádherne vyspieval melódie. Pritom však je práve on majstrom veľkých plátien. Jeho fyzická vybavenosť a technická zdatnosť mu umožňuje hrať náročný virtuózny repertoár, najmä lisztovský, zostáva ale maliarom, umne tvarujúc výraz. Romantiku má rád a výborne mu sedí aj expresionizmus a hudba XX. storočia. Tej venoval veľkú časť programu. Po Haydnovi zaradil Prchavé vidiny Sergeja Prokofieva, čím nadviazal na priezračnosť viedenského majstra, zdôraznil pôvab miniatúr a kreslil ich jednotlivý charakter, nálady, poéziu i burlesku. Dramaturgia koncertu bola zosúladená, gradovala a bola veľkorysá. Načrela totiž do skladateľských zásob oboch umelcových európskych domovín - slovenskej aj nemeckej. Výborne sa tam hodilo dielo Dušana Martinčeka Prelúdium č. 1 z Dvoch romantických prelúdií op. 8 in memoriam Alexander Skriabin.
V pomyselnej druhej polovici koncertu dominoval Richard Wagner, najprv v transkripcii Ferruccia Busoniho odznela Siegfriedova smrť a smútočný pochod z 3. dejstva opery Súmrak bohov z tetralógie Prsteň Niebelungov a na záver to bola predohra k jeho opere Tannhäuser v známej transkripcii Franza Liszta. Ako medzičíslo zaznela poetická Óda na dvanásteho apoštola Hansa Wernera Henzeho, ktorá vznikla na počesť riaditeľa knižnice Hertziana v Ríme, Mathiasa Winnera. Skvele vygradovaný program. Henzeho dielo sa svojou poetikou výborne hodilo do tohto kontextu a bolo v našich končinách rovnako atraktívne ako všetky ostatné uvedené diela. Jakub Čižmarovič sa Wagnerom prehupol z majstra miniatúry a priezračnej klasiky k vášnivému romantizmu. Možno aj letá v Bayreuthe, kde jeho otec už vyše dvoch desaťročí každoročne nastupuje na post koncertného majstra Bayreutského orchestra, vybudovali v Jakubovi Čižmarovičovi vzťah k tomuto majstrovi. Klavír sa zmenil na orchester, znel virtuózne, burácal, aby sa potom stíšil, ponoril do nostalgie a znova rozbúril. Tie Wagnerove farby, napätie a sugestívnosť sú Čižmarovičovi vlastné a pre poslucháča veľmi strhujúce.
Myslím, že hrať bez publika musí byť veľmi ťažké. Pripomína to štúdiovú nahrávku, ale bez možnosti opravy. Odmenou virtuálneho sveta sú nadšení poslucháči, v tejto chvíli ich počet presiahol 4,7 tisíc! Gratulujem Slovenskej filharmónii a Jakubovi Čižmarovičovi!
