Ostatná, ôsma produkcia bola dielom Petra Konwitschného v roku 2007. Po 17 rokoch prichádza dielo po deviaty raz, a to v novom šate. Navštívila som prvú premiéru 21. júna 2024.
Základ je v hudbe a librete. Hudobného naštudovania sa ujal šéf opery Martin Leginus, ktorý má Pucciniho úprimne rád a dodal tejto verzii svieže tempo a vypracované detaily. Orchester odviedol dobrú prácu. A aby bol japonský fenomén zreteľný, zakúpila opera japonskú zvonkohru, predpísanú v partitúre. Brilantný bol zbor Opery SND. V jednom z kľúčových momentov drámy zaznieva pôsobivé brumendo, ktoré je premostením k vyriešeniu a vyústeniu drámy. Škoda, že sa tvorcovia rozhodli dopriať publiku druhú pauzu. Aj keď je to pôvodne dvojdejstvové dielo, ktoré skladateľ až štyri razy prepracoval a hráva sa hlavne jeho štvrtá verzia - presne tá, ku ktorej pristúpilo SND -, zvykne sa 2. a 3. dejstvo hrať attaca. Pomerne ľahko zvládnuteľné zmeny scény si pauzu vôbec nevyžadovali.
Pôvodná verzia opery, ktorá mala premiéru v roku 1904 v divadle La Scala v Milane, zaujala pred pár rokmi toto divadlo znova a otvorilo ňou svoju umeleckú sezónu v roku 2016 (dirigoval Riccardo Chailly). Dodávam, že obľúbenú tenorovú áriu Addio, fiorito asil pridal skladateľ až do druhej verzie.
Opera Giacoma Pucciniho vznikla na talianske libreto (Luigi Illica and Giuseppe Giacosa), inšpirované novelou "Madame Butterfly", ktorú v roku 1898 napísal John Luther Long.
Prednosťou novej inscenácie je pekná, variabilná scéna Barbary Šajgalíkovej – odsúvacie dvere zmenia priestor na recepciu hotela, bývanie, obývačku, kúpeľňu, alebo na exteriér. Materiály sú v teplých farbách, pôsobia ako jemné drevo. Na scéne sú presúvateľné objekty na sedenie – biele sedačky, atmosféru robia elegantné lustre, ktoré sa v prípade tanca dali vytiahnuť. V tomto rámci vytvoril režisér Matúš Bachynec, ktorý si spravil meno ako činoherný tvorca a po prvýkrát vôbec režíroval operu, dielo, ktoré posunul spred 100 rokov do našich čias. Jeho mottom je poukázať na sexturizmus, fungujúci a prekvitajúci hlavne po 2. svetovej vojne a zneužívajúci ázijské deti. Vykresľuje arogantných Američanov, hyperbolicky sú oblečení do bermúd, nerešpektujúc ani obrad svadby, hoci aj hranej s cieľom podmaniť si gejšu Čo-Čo-San. Námorný dôstojník Pinkerton je počas celej opery nesympatický, ba i počas scény lásky. Táto mala byť akousi demonštráciou špeciálneho viazania partnera/ky shibari, ktoré sa objavilo v Japonsku ako súčasť bojového umenia už v staroveku a neskôr sa spájalo/spája aj s umením, ale i sexom.
Dávkovanie tohto umenia v inscenácii zodpovedá dobe, v ktorej žijeme, kde asi žiadne hranice nefungujú ani vo verejnom prejave a intimita sa dáva najavo bez obáv a ešte viac ako provokácia. Na scéne je červené jutové lano, Pinkerton japonskú milenku zviaže a začne svadobná noc. Neskôr, keď sa Čo-Čo-San rozhodne skončiť svoj život, použije lano na samovraždu.
Réžia posunula dielo, ktoré hovorilo o rozdielnosti kultúr, o láske, citoch a ich zranení a o tragédii jednej gejše, do drsnej dnešnej reality. Pucciniho geniálny dramatický talent neustále poskytuje bázu pre spracovávanie jeho diel v duchu dneška, čo nie je žiaden nový prvok režijného divadla, hľadajúceho svoje motto už vyše 60 rokov. Neďaleká Viedeň je toho príkladom. Adaptácii opier na dnešok je tam neúrekom.
Peknými momentmi boli rozhádzané ruže na pódiu, poslúžili nielen na dokreslenie atmosféry japonského príbytku, ale aj akciou posúvali pomerne statický dej. Najprv ich Čo-Čo-San, Suzuki a dámy rozhadzovali a potom zbierali.
Menej sa mi páčili tanečné vsuvky, ktoré odtiahli pozornosť od deja, libreta a od poézie okamihu. Kostýmy Jána Husára – okrem amerických bermúd – boli krásne, hlavne v prvej premiére pomohli vytvoriť ilúziu, že je Čo-Čo-San mladším dievčatkom. Maďarská sopranistka Csilla Boross sa zhostila svojej speváckej, ale aj hereckej roly nanajvýš úprimne a v niektorých momentoch znel jej soprán veľmi pôvabne. Spolu so Suzuki Moniky Fabiánovej pôsobili ako dojímavé duo. Monika Fabiánová bola vynikajúcou predstaviteľkou Suzuki. Spevácky vyzretá mezzosopranistka sa vtesnala do predpísanej réžie a bola jej svetlým bodom.
Kórejský tenorista Kyungho Kim, ktorý už v Bratislave účinkoval, má zvučný a nosný tenor, jeho dikcia však nie je rozvrstvená, stále spieva rovnako. Nemá vďačnú úlohu, keďže réžia zvýrazňuje jeho túžbu po sexe a jeho pokrytectvo.
S americkou manželkou Kate (Mária Štúrová) odvádzajú Pinkertonovho syna (Robin Strausz) a chladnokrvne odchádzajú. Jediným momentom dojatia a ozajstného citu v librete, ale i v ostatnej inscenácii SND je, keď Čo-Čo-San spácha samovraždu a dôstojník si uvedomuje, čo spôsobil.
Dôležitou postavou na scéne je Sharpless, americký konzul v Nagasaki, kde sa príbeh odohráva. Barytonista Pavol Remenár má už s postavou skúsenosť a užíva si svoju rolu v diele. Má impozantný prejav, niekedy ale až príliš vyčnieva ponad ostatné hlasy. Je to jediný elegán na scéne a jediný, ktorý po celý čas vie, že sa mladučkej Čo-Čo-San deje obrovská krivda a súcití s ňou.
V scéne svadby zaznie hlas veľkňaza Bonza (Peter Mikuláš). Hostia sa dozvedajú, že Butterfly - Čo-Čo-San konvertovala na kresťanstvo. Všetci Japonci sa jej zriekajú.
Je to gejša, tam sa dostala preto, že jej matka ju nemala ako uživiť. A toto je základom réžie, ktorá chce ukázať sadizmus dnešnej doby. Sexturizmus bez hanby je rovnako aktuálny ako pred sto rokmi v príbehu. Keď v závere opery vystúpia na pódium mladé Japonky s ich deťmi, polosirotami (súbor Vienok), je tragédia takmer na konci. Je to alarmujúce divadlo.
Dirigent Martin Leginus Réžia Matúš Bachynec Scéna Barbora Šajgalíková Kostýmy Ján Husár Svetelný dizajn Ján Ptačin Pohybová spolupráca Juraj Letenay Zbormajster Ladislav Kaprinay Dramaturgia Jozef Červenka, Martina Mašlárová
Čo-Čo-San Csilla Boross, B. F. Pinkerton Kyungho Kim, Suzuki Monika Fabianová, Sharpless Pavol Remenár, Goro Martin Gyimesi, Bonzo Peter Mikuláš, Jamadori Yaroslav Fedorenko, Kate Pinkerton Mária Štúrová, Jakuside Krisztián Kokolusz, Cisársky komisár Ivan Lyvch, Matka Čo-Čo-San Margot Kobzová, Teta Miriam Maťašová, Sesternica Eva Rampáčková, Syn Robin Strausz
Deti zo súboru Vienok
Zbor Opery SND orchester Opery SND
