Miro Bázlik patrí k slovenskej skladateľskej avantgarde 60. rokov. Svojou originalitou a aj vzdelaním v exaktných vedách – matematike – má osobitné miesto medzi kolegami.
Vo svojej tvorbe nadviazal Miro Bázlik hlavne na Johanna Sebastiana Bacha, Ludwiga van Beethovena a Johannes Brahmsa, konfrontuje sa s Albanom Bergom a 2. viedenskou školou.
Absolvent Konzervatória v Bratislave a neskôr matematiky na Karlovej univerzite v Prahe, študoval kompozíciu v triede Jána Cikkera na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Popri tom pôsobil ako odborný asistent na Slovenskej vysokej škole technickej. Práve po skomponovaní svojej jedinej opery (v rokoch 1962 - 1966) sa začal umeniu venovať intenzívnejšie ako matematike, hoci neskôr sa k nej vrátil. V rokoch 1990 - 1993 učil na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a aj na Katedre skladby a hudobnej teórie Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU.
Vďaka rozhlasovej nahrávke z roku 1978 bolo v minulosti možné aspoň počuť operu Peter a Lucia. Avšak zažiť čas, keď sa na avantgardu chodilo a nové dielo sa hneď odohralo až 15 razy, to je dnes skoro nepredstaviteľné. Podarí sa to takto zopakovať aj dnešným tvorcom? Som presvedčená, že áno. Ale poďme po poriadku.
Miro Bázlik siahol po novele slávneho francúzskeho spisovateľa Romaina Rollanda z roku 1920 a po librete spracovanom filmovým scenáristom a režisérom Mirom Horňákom. Vzniklo jedinečné operné dielo pre sóla, zbor a orchester, ktorého premiéra sa konala v Historickej budove SND počas festivalu BHS v apríli 1967.
Na premiére po 55 rokoch, 1. 7. 2022 v Štúdiu SND, znelo dielo v komornej verzii s klavírom, nahradzujúcim orchester a s vibrafónom a xylofónom, nahrádzajúcim zbor. Pod elegantne spracovanú komornú verziu diela sa podpísal dirigent Dušan Štefánek. Plasticky vyznievajú témy života, lásky a smrti, ako aj štruktúra - ako vraví autor – „symfónie v sonátovej forme“. V hudbe je cítiť vplyv Berga, Bacha, jej základ je tonálny a so zvukom aj experimentuje v duchu novej hudby 60. rokov. Štefánek decentne usmerňoval oboch skvelých inštrumentalistov - klaviristku Andreu Bálešovú a vibrafonistu Kristiána Janočka, ako aj sólistov.
Dielo znie apartne, kompaktne a je hudobne naozaj krásne. Luciu spieva Veronika Bilová, výborná sopranistka s dobrým hlasom a citom pre nuancy postavy, jej Lucia bola skrz-naskrz uveriteľná vo svojej krehkosti, úprimnosti a pravdivosti citu. Petra spieval Robin Červinek, bol jej dobrým partnerom, zladili sa a prerozprávali krásny príbeh lásky na pozadí 1. svetovej vojny. Ako zdôrazňuje dramaturg, režisér, scénograf a výtvarník kostýmov Marek Mokoš, ktorému vďačíme za zrod tejto pôsobivej inscenácie, práve prebiehajúca vojna na našich východných hraniciach ho pomkla siahnuť po tomto diele, ktoré možno vnímať aj v kontexte s aktuálnou situáciou.
To protirečenie lásky počas prebiehajúcej vojny, keď Petra čaká narukovanie a jeho brat Filip prichádza so strašnou skúsenosťou z vojny, kde oslepne, s útrapami ľudstva, je esenciou diela. Výborná je réžia, v Štúdiu SND je klavír na ľavej strane aj s vibrafónom a xylofónom. Na scéne sú tri mobilné panely bielej farby, doplnené v jednotlivých obrazoch o lavičky a v závere premenené na klenby v chráme. Publikum je od scény oddelené neónovým pásom, ktorý slúži réžii na vypointovanie deja. Veľmi pôsobivo je využitá menšia obrazovka vpravo, na ktorej sa dá sledovať dej vojny (videoart Marek Moučka, Samel Spišák). Vojak bez mena stelesňuje masu vojakov, mnohí stratili život a ostali po nich iba kanady. Spieval ho Jinxin Chen, sólista z Viedenskej štátnej opery, ktorý o.i. výborne zvládol ťažkú slovenčinu.
V inom výjave vidíme rodičov Petra, spievali Linda Mellenová a Pavol Mucha, ktorí akoby ani nechápali, o akú tragédiu ide. Mimoriadnym zjavom na scéne je Petrov brat Filip. Spieva ho ukrajinský basista Ivan Lyvch – má dôležitú úlohu v diele, stelesňuje všetku hrôzu vojny a vzbudzuje rešpekt. Postavu stvárňuje dramaticky a spevácky veľmi sugestívne. Dobre si počínali aj ďalší sólisti – matka Lucie Zoya Petrova a jej milenec Matúš Šimko.
Kvalitné texty Mariany Lechmanovej a Petra Javorku sa tiež podpísali na profesionalite výsledného tvaru inscenácie.
Bázlikovi vďačíme za to, že milenecký pár Peter a Lucia ostáva na záver ležať v objatí a láska zvíťazila nad smrťou. Iba z predlohy vieme, že mladý pár zabila bomba krátko po ich zasnúbení v chráme St-Gervais-et-St-Protais v Paríži.
Uviesť Bázlikovo dielo je veľmi dôležitým umeleckým činom Operného štúdia SND, ale aj v rámci celkovej dramaturgie opery. K výberu diela i jeho spracovaniu v inscenačnom tvare a hudobným výkonom sa dá len úprimne zagratulovať.
