To sú autori, ktorých diela výborne zapadli do programu s dobre disponovanou Slovenskou filharmóniou, jej šéfdirigentom Danielom Raiskinom a unikátnym hosťom, arménskou klaviristkou Mariannou Shirinyan.
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie sa teda po slávnostných vianočných a novoročných koncertoch zaplnila zvukom hudobných skvostov od skladateľov troch storočí, ktoré zaujali publikum dvojice abonentných koncertov. Navštívila som štvrtkový, 9. januára 2025.
Netradične, ale veľmi umne, patril úvod koncertu dielu Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela, symfonická báseň, op. 28 Richarda Straussa. Till Eulenspiegel bola v stredoveku skutočná postava. Skladateľ sa o jej osud zaujímal a vytvoril na sklonku 19. storočia dielo, ktoré je plné krátkych, rôznorodých príbehov Tilla, humoru a radosti. Ako v rozprávke hýrilo v podaní filharmonikov farbami a šťavnatým výrazom. Jedna z najúspešnejších skladateľových symfonických básní mala premiéru v roku 1895 v Kolíne nad Rýnom.
Klaviristke Marianne Shirinyan patrilo pódium v oboch poloviciach koncertného večera. V prvej bola sólistkou v Koncerte pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102 Dmitrija Šostakoviča, v druhej v Koncerte pre klavír a orchester č. 12 A dur, KV 414 Wolfganga Amadea Mozarta. Dobrá voľba aj tým, že nenasledovali chronologicky. Po Straussovi sa priehľadne a priam akademicky skomponovaný Šostakovičov koncert dobre hodil, rovnako bolo osviežujúce pokračovať Mozartom až v druhej polovici večera.
Shirinyan je na svetových pódiách známa už dvadsať rokov, virtuózka, okrem iných je držiteľkou ocenenia za nahrávku Fantázie Louisa Glassa s Rýnskou filharmóniou Koblenz a Danielom Raiskinom. Žije v Dánsku, kde je profesorkou na Kráľovskej dánskej hudobnej akadémii v Kodani.
Na skomponovanie druhého klavírneho koncertu inšpiroval Šostakoviča syn Maxim, u ktorého nebolo jasné, že chce pokračovať v šľapajach otca. Napokon bol klaviristom i dirigentom. Premiérovo ho sólisticky uviedol v roku jeho vzniku, 1957, keď mal 19 rokov. I keď s ním skladateľ nebol spokojný, publikum dielo prijalo. Jeho klasicky čistá faktúra sa vymyká sa z radu autorových skladieb s modernou dikciou 20. storočia. Pod ladnými prstami Shirinyan vyznela jeho priehľadnosť, tón bol vždy jasný a zreteľný. Ak je v hudobnej literatúre niečo sugestívne, tak je to určite druhá časť tohto koncertu. Aj po desiatkach rokov profesionálnej skúseností s písaním o hudbe ma atmosféra, ktorú sólistka i orchester vytvorili v sále, mimoriadne dojala. To ticho a jednoduchá krása boli fascinujúce. A brilancia zvuku v oboch rýchlych častiach ukázala umelkyňu ako vysoko kvalitnú majsterku tónu.
Podobne v Mozartovi, diele 26-ročného majstra z roku 1782, s ľahkosťou a umom rozihrala kvalitný Steinway Reduty. Umelkyňa ovláda nástroj dokonale, každý takt, fráza, motív či téma vyzneli dokonale tvarované, s vždy odlíšeným výrazom. Odtiene formovala tak, aby bola klasická faktúra zachovaná. Filharmonici s Raiskinom jej poskytli silnú profesionálnu oporu.
Večer vyvrcholil choreografickou poémou La valse Mauricea Ravela. Francúzsky impresionista, majster gradácie a zvukovosti, vytvoril nesmrteľný valčík. Hoci po prvom počutí v roku 1920 v Paríži, nebol jeho objednávateľ, slávny choreograf Ďagilev, nadšený, dielo sa ujalo v koncertných sálach i ako balet.
Reduta, ktorá si pamätá na celý rad plesov a v ich rámci valčíkov, sa opájala tancom, pod ktorý sa podpísal veľký symfonický orchester a jeho skvelý dirigent Daniel Raiskin. Roztancovali sa sláčiky, dychy, bicie, harfy, bola to excelentná, omamná hudba, po skončení ktorej vytrysklo publikum do zaslúženého potlesku.
