Koncertom Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru so šéfdirigentom Danielom Raiskinom, členmi Tria Storioni a tenoristom Petrom Bergerom, sa 6. a 7. júna 2024 sa Slovenská filharmónia a jej hostia rozlúčili so sezónou 2023/2024.
Rozhodnutie dramaturgie a šéfdirigenta ukončiť koncertnú sezónu v Redute Ludwigom van Beethovenom, jeho predohrou Coriolan, op. 62 a Koncertom pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 a v druhej polovici kantátou Žalm zeme podkarpatskej op. 12, ESD 65 Eugena Suchoňa, si zaslúži pochvalu, ale i hlbšiu reflexiu. Pochvalu preto, že Slovenská filharmónia venuje sústavne pozornosť domácej tvorbe, ale hlavne, so zahraničnými dirigentmi pracuje tak, aby nielen spoznali našu tvorbu a nadobudli k nej vzťah, ale aby putovala s nimi, kamkoľvek sú s orchestrom pozvaní. Daniel Raiskin je v tomto kontexte výnimočným zjavom. Nielenže nahráva kompletné dielo Jána Levoslava Bellu a symfónie Franza Schmidta, tvorcov, zviazaných s dejinami hudby Slovenska 19. a 20. storočia, uvádza diela zakladateľov slovenskej moderny Alexandra Moyzesa, Jána Cikkera, Eugena Suchoňa, ale aj o dve generácie mladšiu a asi najhrávanejšiu slovenskú autorku Ľubicu Čekovskú, ktorých, ak to zahraniční partneri prijmú, hráva aj v zahraničí. Potešiteľné je, že publikum reaguje s nadšením.
Reflexiu, pretože sa venujeme iba vybraným klasikom. O to viac si Raiskina vážim, že v tomto kontexte robí niečo, čo by mal dostať do vienka práve od nás. To nadšenie, vzťah a chuť hrať aj slovenskú hudbu. A pre publikum je Raiskin zárukou kvality.
Beethovenov Coriolan mal premiéru v marci 1807 na súkromnom koncerte v dome kniežaťa Františka Jozefa von Lobkowitz. Predohru skomponoval k tragédii Heinricha Josepha von Collina. Coriolan je bojovník, pripravuje sa napadnúť Rím, ale jeho matka ho odhovára. Nežnosť a hrdinstvo sú dokonale premietnuté v hudbe a pôsobia sviežo a ako keby sa nás téma ani netýkala. Aj orchester s Raiskinom začali koncert s im vlastnou energiou.
Dobre súzvučil s krásnym Koncertom pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 Beethovena z roku 1803, ktorý skladateľ napísal pre svojho žiaka, mladého rakúskeho arcivojvodu Rudolfa. Skladbu venoval kniežaťu Lobkowitzovi. Oficiálna premiéra sa konala v roku 1808 v Augartene vo Viedni.
Sólové pasáže, variácie a krásna práca v rozvedení sú vzácnou príležitosťou pre muzicírovanie v sólistickej trojici v dialógu s orchestrom. Holandskí bratia, huslista Wouter Vossen a violončelista Marc Vossen a klavirista Bart van de Roer, hrávajú spolu ako trio už 29 rokov a získali si medzinárodné renomé. To bolo na ich výkone aj cítiť, cizelovali každý motív a tému, vedeli sa oprieť jeden o druhého, ukázali svoje silné stránky, mali krásny tón a – predpokladám vynikajúce nástroje – husle i violončelo a samozrejme, na pódiu stál filharmonický Steinway. Trojkoncert je priam zmyslovým zážitkom. Neľahký na dialóg s orchestrom, Raiskin bol pre sólistov oporou a snažil sa aj ich udržať v dynamickom dialógu s orchestrom.
Veľmi dobre vyšla pomalá časť, kde sa spolu zhovárajú husle a violončelo. Po brilantnej prvej časti znela svižná tretia časť polacca. Schumannova Romanca bola príjemnou bodkou za vystúpením tria. Dodávam, že Storioni Trio získalo za nahrávku tohto Beethovenovho koncertu cenu Gramophone a rádio BBC 3 ju vyhlásilo za CD týždňa.
Keď sme pred rokmi hodnotili s muzikológom Milošom Blahynkom festival Bratislavské hudobné slávnosti, vyslovil želanie, aby aj BHS malo na festivale takú stálicu, akou je Smetanova Má vlast na Pražskom jare a aby to bol Suchonov Žalm zeme podkarpatskej. Odzrkadľuje to jeho, ale i môj vzťah k Eugenovi Suchoňovi, ktorého som mala možnosť dobre spoznať nielen ako jeho študentka na muzikológii, ale aj ako verná propagátorka jeho diela v zahraničí. Vyplývalo to z mojej celoživotnej práce a aj vnútornej potreby. V slovenskom kontexte však dodnes pociťujem deficit. Ten deficit hrdosti a vlastenectva, priam samozrejmosti pri programovaní a prezentovaní slovenskej hudby. Dodnes ju málo poznáme, hoci sme sa o to snažili všetci profesionáli.
Neviem však, či je práve Žalm zeme podkarpatskej tým vlajkovým dielom, ktoré by malo každoročne znieť a uzatvárať radostné udalosti, ku ktorým festival BHS patrí. Veď vzniklo v roku 1938, reflektuje bôľ a ten je tak zúfalo podobný tomu dnešnému....
Suchoň mal 30 rokov, siahol po ťažkej téme a ukázal sa v nej ako budúci tvorca skvelých opier. Je majstrom drámy a modálnej "nežnosti". Hlboko ho dojala posledná báseň Podkarpatoruský žalm zo zbierky moravského básnika Jaroslava Zatloukala Vítr z Polonín. Do slovenčiny ju prebásnil Ivan Ballo. A inšpirovalo ho utrpenie podkarpatského ľudu, ale i láska k prírode, presvitajúca z textu.
Suchoň je pojem a je zapísaný do našej DNA. Že sa na interpretácii podieľal svetovo uznávaný tenorista Peter Berger so svojím zvučným hlasom, bolo pre dielo veľké plus.
Bonusom bolo účinkovanie Slovenského filharmonického zboru v naštudovani Jana Rozehnala, výborne zneli hlavne šeptajúce soprány (aj napríklad s nádherným ostinátom harfy Kataríny Turnerovej, ale aj alty a mužské tenory a basy (v kombinácii s plechovými dychovými nástrojmi), bola to veľká dráma. Raiskin je spolu so Suchoňom presvedčivý v dojímavých pianissimách, ale aj v dramatických oblúkoch a sugestívny v skĺbení diela do burácajúceho celku. Vždy som cítila, že Suchoňova rétorika má blízko k Janáčkovi. Majster mi to aj neraz potvrdil. A v súzvuku s ľudskými hlasmi tam bola aj vďaka dirigentovi Raiskinovi podobná sila výrazu.
Posolstvo Žalmu je mimoriadne silné, ide pod kožu, asi ako v žiadnej inej skladbe: „Zem, krása uplakaná, daj nám snívať o jari, s dažďom kvetov z mrákot pozbieraj nás, z biedy vysloboď nás.“ Príliš silné, aby sme to v dnešných časoch dokázali prežívať bez emócií.
