Komorný koncert sa konal v nádhernej Malej sále Slovenskej filharmónie, ako stvorenej pre takéto zoskupenie. Nebol to bežný koncert - umelecká úroveň a ani program neboli každodenné. Veď svetovo známi Moyzesovci sú stále lepší, zrelší, fundovanejší. Hrajú vysoko profesionálne, repertoár obohacujú a cizelujú a ich hostia sú vždy atraktívni a vynikajúci umelci.
Po desiatkach rokov s prvým huslistom Stanislavom Muchom je ich prvým huslistom koncertný majster Slovenskej filharmónie Jozef Horváth a popri dlhoročných členoch kvarteta a zakladateľoch, huslistovi Františkovi Törökovi a violistovi Alexandrovi Lakatošovi, je to aj sólista, komorný hráč a koncertný majster Slovenskej filharmónie, violončelista Ján Slávik. Špičkoví hudobníci, vzbudzujúci úctu a obdiv. Ich programová voľba padla tentokrát na dielo Cypřiše, B. 152 Antonína Dvořáka a Klavírne kvarteto č. A dur, op. 81 tohto majstra. Výborná voľba. Cypřiše poznám skôr v ich originálnej verzii pre spev, ale vo verzii pre sláčikové kvarteto sú rovnako zaujímavé a unikátne. Toľko vyspievanej lásky z pera tohto nesrmteľného českého skladateľa poteší každého hudbu milujúceho človeka. Tak umne zinštrumentovaná hudba, kde spievajú nielen prvé husle, a to tak nádherne, ako to predviedol Jozef Horváth, ale aj druhé husle, či viola, nehovoriac o violončele. Ten zamat vo farbe tohto sláčikového nástroja učaroval Dvořákovi opakovane a nielen jemu, ale aj ďalším svetovým skladateľom. Ján Slávik hladil svoj nástroj a v publiku zatíchli dokonca aj maličké deti... Cypřiše - to je 18 ľúbostných piesní na texty Gustava Pflegra Moravského z roku 1865, romantizmus v plnej nádhere. K piesňam sa skladateľ vracal po celý život, vyšli pod rôznymi názvami v rôznych zoskupeniach. Sú jeho vyznaním lásky k Jozefíne Čermákovej, sestre jeho budúcej manželky Anny, plné citu a nešťastia, pretože ten cit nebol nikdy naplnený. Sláčikové kvarteto pozostáva z 12 z pôvodných 18 piesní. Vzniklo v roku 1887, pôvodne ako Ohlasy písní, neskôr Večerní písně. Dielo 24-ročného majstra zaujme svojou poetikou, ale aj kompozičnou zrelosťou. Moyzesovci predviedli dielo štýlovo a precítene.
Ešte viac radostí prinieslo Klavírne kvinteto č. 2 A dur, op. 81 majstra. Pozvanie Daniely Hlinkovej ma veľmi potešilo, nakoľko som s umelkyňou mohla spolupracovať v krajine, kde žije, Nemecku a zažila som ju v nejednej prestížnej sále a v zaujímavom kontexte. Na pozvanie slovenskej diplomacie otvárala Honorárny konzulát SR v Lipsku, počas nášho predsedníctva v Rade Európskej únie účinkovala na veľkorysej prezentácii Slovenska v Hannoveri, ale videla a počula som ju aj na pôde Berlínskej filharmónie. Hrala vždy vynikajúco. Nečudo, veď je jednou z absolventov prestížneho petrohradského Konzervatória, študovala aj na Vysokej škole múzických umení (u Daniely Varínskej) a u svojho otca v Bergene, či u Pavla Gililova na Vysokej hudobnej a tanečnej škole v Kolíne n. R. Ako dieťa si ju všimol Lazar Berman. Je laureátkou medzinárodných súťaží a účastníčkou majstrovských kurzov, nositeľkou medzinárodných ocenení, koncertuje v Európe, ale aj mimo nej (naposledy v Číne, kde mala aj majstrovské kurzy). Má vynikajúcu techniku, ale najmä krásny štýl - jej hra je jemná, výrazovo precítená, štýlová, vie sa prispôsobiť sálam i rôznym nástrojom (v Redute mala kvalitný Steinway). Aj Dvořákovo dielo, ktoré patrí k tým najkrajším svojho druhu, jej svedčalo a spolu s Moyzesovcami predviedli výkon hodný majstrov. Klaviristku, zvyknutú na absolútnu dokonalosť na svetových pódiách, vyrušil omyl študenta, prevracajúceho strany. Verím, že to hladko prešlo, veď aj to patrí k živému výkonu. Svedčí o mimoriadnej profesionalite hudobníkov, že nedali na sebe nič poznať a ani to nepoznačilo kvalitu ich výkonu. Bravó Daniela Hlinková a Moyzesovci!
Už iba malá poznámka k akustike sály a umiestneniu klavíra - neviem, či existuje iný variant, ako posadiť kvarteto dopredu a klavír odsunúť dozadu. Myslím, však že napriek dokorán otvorenému koncertnému krídlu ho bolo počuť tlmenejšie. Verím však, že skúsení hudobníci si zvolili najlepšiu zo všetkých existujúcich možností.
