Umelci ponúkli poslucháčom zaujímavý program, hlavne v jeho prvej polovici. Na úvod to bola Passacaglia a fúga c mol, BWV 582 od Johanna Sebastiana Bacha v úprave Leopolda Stokowského. Dirigent Leopold Stokowski žil v r. 1882 - 1977 a pre potreby veľkého koncertného pódia upravil až 37 Bachových orchestrálnych diel. Odborníci uvádzajú, že v Stokowského úprave znie toto dielo najvieryhodnejšie. James Judd sa ho zhostil s jemu príznačným elánom a nadhľadom. Originál diela sa stratil, jeho vznik sa odhaduje na obdobie okolo rokov 1706 - 1713, teda na obdobie mladého Bacha. Pôvodne je skomponované pre organ alebo čembalo a priraďuje s k dokonalým fúgam tohto kľúčového autora hudobného baroka. V Juddovej interpretácii bola passacaglia - variácie nad ostinátnym basom - sugestívna ťahom a fúga pútavá prehľadne zosnovanou faktúrou, jasnosťou nastolených tém a ich prienikom a prerastaním do kompaktnej hmoty.
Dramaturgicky hodnotným a dobre nadväzujúcim na dielo Johanna Sebastiana Bacha bolo Concerto grosso č. 1 pre tri violončelá a orchester od poľského skladateľa Krzystofa Pendereckého (nar. 1933), tohtoročného jubilanta. Slovenská filharmónia a jej poslucháči boli svedkami nielen uvedenia jeho diel, ale stretli sa aj s jeho dirigentským umením. Dodnes vo mne rezonujú niektoré myšlienky o zmene autorovho hudobného myslenia smerom k postmoderne a starej hudbe z osobného rozhovoru s autorom. Predstaviteľ Novej poľskej školy autorov 60. rokov, ktorí zaujali svet avantgardným kompozičným myslením, sa v 70. rokoch rozhodol zmeniť svoju hudobnú rétoriku a hľadal spojenie s hudbou minulých storočí. V jeho trojkoncerte, ako možno Concerto grosso nazvať, demoštruje príklon k formám hudobného baroka a je konfrontáciou s ním. Autor ho napísal v roku 2001 pre filharmonickú spoločnosť NHK v Tokiu a premiérovo ho uviedli slávni Boris Pergamenščikov, Truls Mørk (o.i. laureát TIJI) a Han - Na Chang. V Slovenskej filharmónii zaznel v podaní troch violončelistov - Petra Nouzovského, Jána Slávika a Eugena Procháca. Všetci traja sú výraznými intepretačnými osobnosťami s exkluzívnymi životopismi, svojich náročných partov sa zhostili na tej najyvššej umeleckej úrovni. Dielo je tak výrazovo silné, že vťahuje poslucháča do sveta abstrakcie, nepomenovateľnej, ale o to silnejšej, krásne vyzneli sólové kadencie, i súhra všetkých troch sólistov navzájom, brilatne vyznela spolupráca s orchestrom. Skladba je veľmi pôsobivá, ale aj mimoriadne náročná na interpretáciu.
Druhá polovica koncertu patrila hudbe z 2. dejstva baletu Luskáčik Piotra Iľjiča Čajkovského. Pekná hudba k rozprávkovému baletu, ktorý možno v tomto predvianočnom čase vidieť aj v Slovenskom národnom divadle. Luskáčik vznikol na základe predlohy Alexandra Dumasa a E.T.A. Hoffmana na libreto slávneho Maria Petipa, autora prvej choreografie tohto baletu. Hudba je tak dekoratívna a "baletná", že si poslucháč môže aj bez vizuálneho vnemu predstaviť rozkošný pribeh Klárky a Luskáčika. Iste to bol pôžitok aj pre hráčov Slovenskej filharmónie, lebo dielo je aj príležitosťou pre ich sólistické výkony (o.i. skvelá Katarína Turnerová, prvá harfistka). Čajkovskij ho písal po opakovaných neúspechoch s baletom Labutie jazero a v boji s petrohradským publikum a kritikmi. Dnes je Luskáčik súčasťou programu väčšiny divadelných scén sveta a od jeho amerického uvedenia v roku 1944 (San Francisco) sa uvádza vo vianočnom období.
