Moje najsilnejšie umelecké zážitky viažuce sa na veľkonočné obdobie sú spojené s dielom Stabat mater Pergolesiho, Rossiniho alebo Dvořáka, nezabudnuteľnou bola pantomíma Milana Sládka v Katedrále sv. Hedvigy v Berlíne. Jeho umeleckou partnerkou bola svetová slovenská organistka Zuzana Ferjenčíková. Spolu s ňou pripravili drámu, akými sa kedysi hemžil stredovek pripomínajúci si rôznymi hrami a procesiami príbeh Ježiša Krista. Napokon na juhu Európy som zažila veľkonočné procesie v Seville, na Malte a na rôznych miestach Talianska, Španielska a Francúzska. V Berlíne znela hudba Marcela Duprého Krížova cesta a toto isté dielo uviedla Zuzana Ferjenčíková v umeleckom partnerstve s recitátorom Štefanom Bučkom v Slovenskej filharmónii. Príbeh je taký dojímavý, že dodnes si ho vo viere, nádeji a láske pripomínajú vyše 2 miliardy ľudí na svete.
Slovenská filharmónia sa rozhodla zaradiť na toto obdobie dielo Antonína Dvořáka Requiem, smútočnú omšu pre sóla, zbor a orchester op. 89. Pre mňa je Requiem predovšetkým zádušnou omšou a v tom zmysle si ho spájam so sviatkom zomrelých. Čoraz častejšie sa však hráva bez spojitosti s religióznym obsahom v ktoromkoľvek čase. A dnes by mohlo byť na programe nepretržite. To, čo je na Dvořákovi príťažlivé, je svetlo, ktoré sa počas skladby vynára. Je to neha, veľmi hlboká viera a vyrovnanosť so životom, ktorý sa azda ku každému vie ukázať aj v temnejších farbách.
Dvořákovo Requiem je dielom zrelého majstra. Je skomponované s istým odstupom od vnútorných chvení majstra. Je meditáciou o živote a smrti a modlitbou. Má spolu trinásť obvyklých častí zádušnej omše (prvý diel osem, druhý päť), vrátane časti Dies irae (Deň hnevu), ktorú Druhý vatikánsky koncil zrušil. Okrem toho Dvořák medzi Sanctus a Angnus Dei vložil časť Pie Jesu, skomponovanú na základe záverečného textu sekvencie Dies irae.
Forma sa vyvinula v stredoveku a za 500 rokov vzniklo vyše 2000 skladieb tohto druhu. Popri najslávnejších – Verdiho, Pergolesiho, Mozarta, Berlioza či Brahmsa, je Dvořákovo Requiem zaujímavé pre neho typickou spevnosťou, dve časti sú dokonca skomponované v durovej tónine. Je v ňom veľa nehy, citu, oddanosti a pokory. Dielo z roku 1891, trvá 95 minút, ktoré prejdú bez toho, aby sme si uvedomili ich dĺžku.
V Redute odznelo Requiem Dvořáka 5. a 6. apríla 2023 pod taktovkou rumunského dirigenta Iona Marina, umeleckej osobnosti, známej aj zo Slovenska, ale najmä z významných pódií sveta. Bol štyri roky asistentom Claudia Abbada. Rumunsko je kolískou veľkých osobností a dnes pri slobodnom pohybe ľudí máme možnosť obdivovať ich umenie. Marin má pevnú taktovku a obrovský aparát – orchester Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor so štyrmi sólistami pozorne sleduje každý jeho pohyb. A on presne vie, čo chce spolu s Dvořákom tlmočiť - jeho hĺbku a posolstvo zmierenia.
Sólisti zaujali svoje miesta pred zborom medzi orchestrálnymi hráčmi, ktorí sa rozostúpili po oboch stranách. Malo to vplyv aj na zvukovú stránku, častý sólista – basklarinet (bravó Zuzana Hudecová) sa ozýval úplne zľava, lesné rohy taktiež a, samozrejme, pozauny úplne sprava. A ladná harfa tiež úplne zľava. Zbor pripravil český zbormajster Jaroslav Brych. Veľká zodpovednosť, vyplývajúca z nedávneho významného ocenenia v Nemecku, znamená pre zbor ešte poctivejšiu prácu. Tá je tu vždy a za každých okolností. Verím, že práve Dvořák sa im spieval ľahko a mohli do neho vložiť svoje srdce, veď latinské texty stredovekej zádušnej omše dobre ovládajú. Fascinoval ma mužský zbor v opakovaných sólach a capella, znie jasne a zreteľne a pianissimá sú až nečujné. Fúgy Quam olim Abrahae ukázali majstrovstvo všetkých hlasových skupín, vrátane majstrovstva orchestra. Tak dobre disponovaný orchester - sláčiky, dychy, ktoré prinášajú priam sólové výkony a, samozrejme, aj bicie, harfa a organ, je naozaj radosť počúvať i zrakom sledovať. Marin musel byť rovnako spokojný ako vďačné publikum, skúsené, vzdelané a oddané.
Veľkým bonusom koncertu bol výber sólistov. Dá sa jednoznačne gratulovať dramaturgii za skvelý nápad pozvať presne túto česko-slovenskú štvoricu. Sopranistka Kateřina Kněžíková stála nedávno na pódiu Reduty v jemne zredukovanom oratóriu Svatební košile Antonína Dvořáka. V Requiem, ktoré je z hľadiska speváckych partov veľkorysejšie a dobre napasované na prirodzené rozpätie hlasov, znel jej prierazný soprán bezproblémovo, trblietavo a presne podľa potreby intenzívne alebo ticho a nežne. Mezzosopránový part zverila dramaturgia Jarmile Balážovej. Tiež nie je na Slovensku neznáma. Hlavne v produkciách z oblasti starej hudby sa objavuje v partnerstve so slovenskými súbormi. Vyškolená v Bratislave, Čechách a Poľsku má dobre posadený, veľmi efektný a krásne zafarbený mezzosoprán. V Dvořákovi súladila s ďalšími tromi sólistami. To sa presne dá skonštatovať aj o tenoristovi Petrovi Bergerovi a basistovi Jozefovi Bencim.
Berger je popri Košiciach častým hosťom v Bratislave a je pozývaný aj na významné medzinárodné pódiá. Jeho tenor je zvučný a dobre vedený vo všetkých registroch. Má peknú farbu, vhodnú aj na slovanský repertoár. Bol to veľký zážitok vidieť ho práve v Dvořákovi, kde jeho hlas má krásny part. Jozef Benci je pravdepodobne na vrchole svojej speváckej kariéry. Jeho prejav nadobudol istotu a prezrádza isté zvnútornenie umeleckého výrazu. Nie je to púha zvukovosť, ale krásne melodické línie, legáto a hĺbka. Kvarteto sugestívne spievalo svoje a capella partie, so zborom a aj s orchestrom vo vypätých majestátnych úsekoch skladby.
Premiéra diela sa uskutočnila v roku 1891 v Birminghame, dirigoval autor. Prvá časť Requiem znela aj na pohrebe československého a neskôr českého prezidenta Václava Havla v roku 2011. Toto majstrovské Requiem zaujíma popredné miesto v svetovom repertoári a v podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru a štvorice česko-slovenských sólistov bolo hlbokým umeleckým zážitkom.
