Žiadaný na divadelných scénach sveta, oceňovaný za mimoriadne činoherné inscenácie, režíroval Stone v poradí štvrtú operu. La traviata je koprodukciou Parížskej národnej opery a Viedenskej štátnej opery.
Inscenáciu som videla v jej parížskom šate ešte v októbri 2019. Vtedy ešte s publikom. Tvorcovia sú tí istí – režisér Simon Stone, scénograf Bob Cousins a kostýmová výtvarníčka Alice Babidge. A tá istá je aj protagonistka, vynikajúca a čoraz žiadanejšia juhoafrická sopranistka Pretty Yende. Práve jej na mieru vytvoril inscenačný tím svoj tvar. Podľa umelkyne je to po prvýkrát, čo stvárňuje hereckú predstavu tímu, ušitú na mieru pre ňu. To sa v opernom svete stáva naozaj výnimočne. Z nádhernej mladej ženy sa však nestala Violetta ako dojímavá kurtizána z parížskej bohémy, ale influencerka 21. storočia s viac než stovkou miliónov sledovateľov.
Na scéne je veľký kubus, slúžiaci ako premietacia plocha pre enormné fotografie, ktoré defilujú aj v tých najintímnejších scénach. A na ich podklade môže návštevník čítať Violettine sms-ky, správy what’s upp či maily. Violetta je verejnou osobou, nemá privátny život a ani ho nechce mať. Je ťažko chorá a jej koniec sa blíži. Dokonca aj jej smrť v 3. dejstve sa odohráva v obkľúčení dnešných sociálnych sietí a komunikačných prostriedkov.
V Stonovej réžii línie príbehu zostávajú, ale je dnešný, zámerne banálny a jednoduchý. A tak sa krásny duet milencov Violetty a Alfreda na konci 1. dejstva odohrá v tme mimo baviaceho sa davu, ale zato na pozadí svietiacich megaportrétov, znázorňujúcich milencov. Nechýba auto, kontajnery, aby sme nezabudli, že je to súčasnosť. Aj duet s Alfredovým otcom Ģiorgiom Germontom sledujeme doslova v prázdnom priestore scény. 2. dejstvo sa odohráva na vidieku, kam sa milenci osťahovali, symbolizuje ho fúrik, obrovský traktor a neskôr mini-kaplnka. V sugestívnom dramatickom výjave, keď urazený Alfredo, netušiaci, že ho Violetta opustila na žiadosť jeho otca, aby nekazila budúcnosť jeho deťom a deťom jeho sestry, ju surovo pohaní pred veľkou spoločnosťou. V Stonovej predstave išlo o maškarný bál. V 3. dejstve je na scéne nemocnica, ťažko chorá Violetta dostáva infúziu. Celkom šikovný sa mi vidí nápad sprítomniť túžbu zomierajúcej Violetty vidieť Alfreda. Flórez, ale aj Golovatento ako Germont sú na scéne, ba dotýkajú sa, i keď sa vlastne zjavujú vo sne. Violetta však nezomiera v objatí Alfreda. A keď spieva, že necíti bolesť a verí, že ju čaká raj, odchádza cez otvor v stene do bieleho priestoru osamotená, ale akoby plná nádeje. Podľa mňa najsilnejší výjav novej produkcie.
Predlohou pre libreto Francesca Mariu Piave a Verdiho geniálnu hudbu bola Dáma s kaméliami Alexandra Dumasa. Je jedným z najkrajších ľúbostných románov a La traviata jednou z najdojímavejších opier talianskeho majstra.
Ani v Paríži (kde som zažila túto produkciu s alternujúcou, výbornou českou sopranistkou Zuzanou Markovou), ani vo Viedni som nedokázala celkom prijať zasadenie deja do 21. storočia. Je však možné, že práve takáto inscenácia zaujme mladých v publiku, či na nete. Dobré je, že uchvátila hudba, orchester i sólisti.
Vďaka protagonistom, mileneckému páru, ktorý tvorili Pretty Yende ako Violetta a Juan Diego Flórez ako Alfredo, mohol mať návštevník virtuálnej premiéry krásny zážitok. Yende je pozoruhodná sopranistka, práve vo Viedni zaujala tým, že na Medzinárodnej speváckej súťaži Hansa Gabora Belvedere získala pred 10 rokmi všetky prvé ceny, čo sa stalo po prvýkrát v histórii súťaže. Medzitým ju pozývajú kľúčové operné domy sveta. V tejto koprodukcii oslavovala v Paríži veľký úspech a vynikajúco spievala aj v recenzovanej premiére vo Viedni.
Jej soprán sa trbliece, je zvučný, dobre ním narába a nerobí jej problém počas spievania manipulovať s mobilom, či hýbať sa hrať tak, ako si to režisér predstavoval. Jej Violetta je plná citov, krásy, jej extravagantné a vyzývavé šaty zdôrazňujú, že práve ona dominuje celej inscenácii.
A jej skvelým partnerom je Juan Diego Flórez. Dodávam, že bol ním aj vlani v septembri, keď debutovala v Dome na ringu v opere Nápoj lásky. Mág belkantového spevu prijal rolu, ktorá jeho skúsenostiam zodpovedá a ukázal vrúcnosť i hĺbku svojho umenia. Flórezov okúzľujúci tenor nadobúda temnejšiu farbu a dramatický výraz dobre načasovaného lirico spinto. To všetko je pre postavu Alfreda významné a potrebné. S Yende vytvorili dojímavé milenecké duo.
Treťou postavou, ktorá je v La traviate kľúčová, je postava Giorgia Germonta. Spieval ho mladý Rus Igor Golovatenko, ktorý si práve v tejto postave získal uznanie na slávnych operných adresách Európy. Golovatenko krásne frázuje, jeho legáto je príkladné, ale v hereckej akcii - keď z moralistu Germonta prenikne na povrch dobro a ľutuje, čo spôsobil, ba Violettu si privinie k sebe ako vlastnú dcéru, by sa žiadala väčšia sila, vrúcnosť (utkvel mi v tejto súvislosti Dalibor jenis, keď v predošlej viedenskej inscenácii vo Viedni hosťoval). Istú herecká bezradnosť, ktorú asi zapríčinila réžia a zvýraznili ju výtvarné zložky produkcie, bola zjavná aj pri jeho stretnutí so synom, keď Flórez s chlapčenským výrazom na tvári načúva otcovi. Vnímame v nej aj vekový rozdile umelcov, syn starší ako otec, čo však tvorcovia neriešili a bez virtuálnej reality by si to nikto z hľadiska až tak nevšimol, lebo to nie je dôležité.
Violetta a Aldredo boli skutoční milenci, presvedčiví a sugestívni. Niekedy sa žiadalo zatvoriť oči. Ale povedané slovami režiséra Stona, opera je divadlo, keby to tak nebolo, mohli by skladatelia komponovať „len“ hudbu ... Preto je potrebné diela inscenovať, ponúknuť rámec a zdôrazniť to, čo je hudba vyžaruje, aby sa dala precítiť krása v komplexnosti diela.
La traviata je krásna hudba. Kto ju môže dirigovať autentickejšie ako Talian? Tentokrát - po prvýkrát na scéne Viedenskej štátnej opery - to bol mladý Giacomo Sagripanti, veľká nádej operného a koncertného umenia. Dirigoval s nadhľadom, precízne, dodával inscenácii to potrebné čaro. V matiné vysvetľoval, že mnohými časťami opery sa vinie ¾ takt a pousmial sa nad tým, ako sa musel snažiť, aby viedenskí filharmonici hrali valčík po taliansky, bez skrášlenia straussovským rytmom.
Slúži ku cti tomuto slávnemu domu, že poskytuje k uvádzaným premiéram dôkladné komentáre. Tak, ako kedysi za čias Marcela Prawyho, aj dnes pokračujú úvody v podobe operných matiné, kde o svojej predstave hovoria tvorcovia a sólisti. V úlohe moderátora sa cez stream prihovára publiku riaditeľ opery Bogdan Roščić. A navyše, čo doba dovoľuje a priam vyžaduje, opera ponúka videá s analýzami diela. Údajne pri predstavovaní premiéry opery Carmen pred dvomi týždňami, malo matiné vyše 35 tisíc pozretí. A kým pred pandémiou si pred živými predstaveniami mohol v ostatných rokoch vypočuť poslucháč úvod od erudovaného dramaturga Andreasa Lánga vo foyer opery, dnes ponúka rozhovor a rozbor diela so zapáleným znalcom hudby, klaviristom Jendrikom Springerom. Od neho sa dozvedáme, že Viedenská štátna opera je takmer jediný operný dom na svete, disponujúci vlastným, samostatným scénickým orchestrom, takže hudbu, ktorá znie na scéne, hrajú hudobníci špeciálneho orchestra. Na tomto mieste sa mi žiada vyzdvihnúť, že Viedenskí filharmonici ako Orchester Viedenskej štátnej opery a zbor, vedený Martinom Schebestom, bolí aj v tomto predstavení špičkoví.
Ďalšiu bezpublikovú premiéru v jednom z najvýznamnejších operných domov sveta máme za sebou. Ocenila som krásnu hudbu, vynikajúcich protagonistov. Potešiteľné je, Flóreza sme už mohli zažiť aj v Bratislave a že ke'd to podmienky dovolia, budeme môcť byť svedkami ohlasovaného a pre pandémiu odkladaného koncertu skvelej Juhoafričanky Pretty Yende v Bratislave.
Recenzia odznela v Rádiu Devín 10. 3. 2021
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika
Predstavenie bude možné znova sledovať ako stream v piatok 12. 3. 2021 o 19,00 hod.:
play.wiener-staatsoper.at
Matiné: https://www.youtube.com/watch?v=qC5nWgHjQPA&ab_channel=WienerStaatsoper
Rozhovor s J. Springerom:
https://www.youtube.com/watch?v=ivn61RwezZY&ab_channel=WienerStaatsoper
