Schumannovo Oratórium Raj a Peri uviedla Slovenská filharmónia vo svojej histórii po druhý raz. Pred 41 rokmi a dnes. Za takýmto dielom sa vo svete s nadšením cestuje. V Bratislave však sála nebola plná. A to sme z médií sústavne počúvali, aké to bude vzácne. Nelenili ani umelci a filharmónia na Facebooku. Žiaľ, neošúchaná dramaturgia našich abonentov odstrašuje. A je to škoda pre nich.
Oratórium pre sóla, zbor a orchester, op. 50 s názvom Raj a Peri odznelo v podaní dobre disponovanej Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru a talianskeho dirigenta Fabrizia Venturu. Aj zbormajster bol hosťom, a to vzácnym, Thomas Lang z Viedenskej štátnej opery. Na pódiu bolo šesť sólistov - v úlohe Peri nemecká sopranistka Ursula Langmayer, v úlohe rozprávača Američan, žijúci vo Viedni Johannes Czernin, v ďalších sopranistka Petra Nôtová, mezzosopranistka Jana Kurucová, tenorista Juraj Hollý a barytonista Aleš Jenis.
Dielo vzniklo, keď mal skladateľ 33 rokov, pre úplnosť dodávam, že zomrel mladý, 46-ročný. Romantizmus vrcholil, módne boli orientálne námety a Schumanna zlákala perzská exotika diela Lalla Rookh írskeho básnika Thomasa Moora. Inšpirácia prišla od priateľa Emila Flechsiga. Jeho otec totiž vydal tento veršovaný epos inšpirovaný perzskou mytológiou. Jednou z poviedok bol príbeh s názvom Raj a Peri. Skladateľ spolu s priateľom Flechsigom sa postarali o nemecký preklad a napísali libreto, ktoré jemne upravili v duchu kresťanstva.
V centre príbehu je Peri, po perzsky „víla“, dieťa padlého anjela a človeka, ktorá sa chce dostať do raja. Podmienkou je priniesť obetu. Pokúsi sa o to trikrát a tretí pokus vychádza. Vďaka slze sýrskeho hriešnika, ktorá mu vyhŕkla, keď sa pozrel na modliace sa dieťa, sa Peri dostáva do raja. Predtým sa v Indii dotkne kvapky krvi obetavého bojovníka, potom v Egypte zachytí vzdych mladej devy, ktorá chcela bozkom zachrániť milého nakazeného morom.
Filharmónia si drží svoju úroveň a vydáva k oratoriálnym dielam texty v origináli a v preklade. A tak mohli dojímavý príbeh poslucháči sledovať alebo si ho prezrieť pred, či po koncerte.
Schumannova hudba vyžaruje lásku k jeho žene Kláre, je profesionálna, má krásny vypointovaný dramatický oblúk a vo výraze úprimnosť. Interpretačne bola zaujímavejšia druhá a tretia časť. Prvá bola tempovo rozvláčna a spád nadobudla až v záverečnej fúge.
Raj a Peri má poetický obsah a koncertná verzia mu svedčí. Spieva sa bez prvkov drámy a herectva. Skvele sa to podarilo Ursule Langmayer ako Peri, jej výšky boli trblietavo kovové a z radu sólistov vyčnievala intenzitou zvuku. Mimoriadne ma zaujala Jana Kurucová. Disponuje skvelou technikou, silou výrazu a - čo je v spievanom texte veľmi dôležité, je jej rozumieť každé slovo. Mala rozkošatený part, spievala s neuveriteľným nasadením a priam s pôžitkom rozkošou a okrem toho sa stále usmievala (dokonca len alebo aj očami). Slovenka s kariérou na prestížnych nemeckých scénach, ktorá práve nedávno prešla po 10 rokoch v prestížnej Nemeckej opere v Berlíne do nemenej atraktívnej opery v Hamburgu. Teším sa, že na Slovensko chodí veľmi rada. Mladý Johannes Czernin spieval decentne. Aj Slovák, pôsobiaci na rakúskych a nemeckých scénach, tenorista Juraj Hollý zapadol do kvinteta pekným belkantovým timbrom. Ďalšia sólistka, sopranistka Petra Nôtová, má zvučný hlas a inteligentný prejav, nebolo jej ale vždy rozumieť text. Aleš Jenis doplnil hviezdne obsadenie o svoj zvučný barytón, spieval s kultivovaným výrazom.
Viedenský hosť Thomas Lang sa pod výkon Slovenského filharmonického zboru podpísal sympatickým rukopisom, vďaka ktorému vyzneli všetky roly zboru jemnejšie. Slovenská filharmónia hrala štandardne.
Premiéra oratória Raj a Peri sa uskutočnila pod vedením skladateľa Roberta Schumann v lipskom Gewandhause v roku 1843. Dielo malo veľký úspech, ocenila ho aj kritika a nasledujúcich 10 rokov odznelo až 50 razy. Po prvej svetovej vojne sa uvádzalo ako pocta padlým nemeckým vojakom a neskôr sa zneužilo pre účely propagandy nacistov, dokonca sa s dielom manipulovalo tak, aby sa výjav s kvapkou krvi z prvého dejstva dostal na záver diela. To spôsobilo rezervovanosť voči skladbe a dlho sa nehrala. Slovenská filharmónia uviedla oratórium jediný raz, a to v roku 1979. Medzičasom ho na pódiách uvádzajú svetové dirigentské esá, ako Simon Rattle, či John Eliot Gardiner.
Koncert ma naplnil smútkom z premárnenej šance. Prečo nie je kultúra našou potrebou? Skúsme sa otvoriť neznámemu, menej konzervatívnemu repertoáru. Stojí to za to!
