Orchester Mariinského divadla Petrohrad (9.10.) prezentoval na úvod Koncert pre orchester č. 1 Rodiona Ščedrina. Skvelá koláž džezu, modernej hudby dvadsiateho storočia, skutočná ukážka kvalitnej kompozície. Nasledovala bohatá nádielka skladieb Sergeja Prokofieva – výber z baletu Popoluška, zaujímavý a živý a úchvatná, kompozične aj dokonalou interpretáciou legendárneho dirigenta Valery Gergieva vypracovaná 6. symfónia es mol, op. 111. Dielo reflektuje hrôzy 2. svetovej vojny, Gergievov prejav nenechal nikoho na pochybách, v čom spočinulo majstrovstvo diela – obsahu, vynikajúco prerozprávaného hudbou. Do toho rámca zapadol a náladu osviežil prídavok - časť baletnej hudby Igora Stravinského Vták ohnivák.
Po prestížnych ruských hosťoch sa nedal zahanbiť Symfonický orchester Slovenského rozhlasu (10.10.) pod taktovkou jeho staronového šéfdirigenta Ondreja Lenárda. Od jeho preedošlého pôsobenia prešlo 30 rokov. Dnes chce 77-ročný bard vrátiť orchestru dôstojnosť, aby si mohol plniť svoju hlavnú úlohu – tvoriť zvukový archív rozhlasu. Je hanbou Slovenska, že 90-ročné teleso musí bojovať o existenciu.
Potešila ma plná sála, menej dramaturgia prvej časti. Lenárd je vo vynikajúcej forme, má za sebou pražskú skúsenosť a svojou húževnatosťou môže byť pozitívnym zjavom. Uviedol Zeljenkovu Ouverturu giocosu, vtipné, umné dielo kultového slovenského skladateľa, príťažlivé polyrytmickou faktúrou. Nasledovalo jedno z najdôležitejších diel svetovej literatúry, ária Izoldina smrť z lásky z opery Tristan a Izolda Richarda Wagnera. Práve týmto dielom posunul jeden z najkontroverznejších autorov vôbec vývin hudby ráznym krokom vpred. Jeho nekonečná melódia v Tristanovi uvoľňuje harmóniu a vrcholí v katarzii. Sopránové sólo spievala sólistka opery Slovenského národného divadla Jolana Fogašová. Veľká dáma operného spevu, avšak napriek tomu, že disponuje veľkým rozsahom (prešla aj z mezzosopránového odboru na sopránový) a aj mohutným volumenom, Wagner jej nesedí - textu nerozumieť a má prílišné vibráto. Wagnerovská interpretácia vyžaduje takmer rovný, vecný tón, šetrenie so silou. Fogašová je skvelá umelkyňa, zaslúžila by si priestor s vhodnejším repertoárom. V orchestrálnej hre pri uvedení predohry k spomínanej opere chýbalo napätie a jeho udržovanie a nosnosť témy, gradácia a aj keď noty odzneli, nebolo to Tristan s hĺbkou a ťahom.
Vynikajúca druhá polovica však prezentovala všetky kvality dirigenta a orchestra. Výborne zvolená dramaturgia – Faunovo popoludnie Clauda Debussy predviedli s impresionistickou ľahkosťou a farebnosťou a záver patril geniálne interpretovanému dielu Rímske fontány, P.178 Ottorina Respighiho. Zážitok ako v divadle – pozauny v lóži hrali kontrapunkt k pozaunom v sále a celé dielo bolo dramatické, výrazovo sugestívne, rozhlasoví hráči a ich posily hrali naozaj skvele.
Koncert Viedenskej filharmónie (11.10.) s fenomenálnou čínskou klaviristkou Yujou Wang a príťažlivým programom zostaveným z diel Sergeja Rachmaninova a Igora Stravinského, patril k tým najlepším na celom festivale.
Je to orchester s 177-ročnou tradíciou a mimoriadnymi nárokmi na svojich hráčov. Na čele s kolumbijským dirigentom udomácneným vo Viedni a žiadaným na svetových pódiách, Andrésom Orozco-Estradom, ktorý okrem hlavného angažmán v orchestri Hesenského rozhlasu vo Frankfurte nad Mohanom je aj prvým hosťujúcim dirigentom Londýnskej filharmónie a budúcim šéfdirigentom Viedenských symfonikov. Najprv s porozumením sprevádzal skvelú a o mediálny rozruch sa starajúcu čínsku klaviristku. (Nedávno sme ju v RTVS mohli v priamom prenose sledovať z koncertu Viedenských filharmonikov v La Scale). Wang sa jedného z najťažších klavírnych koncertov, Rachmaninovho Koncertu pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30 ujala s jej príznačnou virtuozitou, disciplinovanosťou a presvedčivým výrazom. Klávesy pohládzala, hrala naozaj „len“ prstami, telo, ruky, lakte držala v perfektnej póze, ktorá jej dovoľuje vyhrať sa s najjemnejšími detailmi. Jej ruka má veľký rozsah, prsty sú jemné a hra vycizelovaná. Rachmaninov znel v poetických pasážach ako najjemnejší Chopin. Ale keď nastala búrka, dynamika stúpla a aj technická náročnosť bola enormná, bravúrne zvládala akordové behy a všetky ťažké úseky koncertu. Jej vonkajší prejav bol veľmi striedmy. Wang je takmer ako popová hviezda, ale keď skončí hru, nechce prijímať ovácie, z javiska priam uteká. Sála si napriek tomu vyžiadala prídavok – bravúrnu improvizáciu na Bizetovu Carmen.
V druhej časti to bolo úžasné Stravinského dielo Svätenie jari, ktoré vzniklo na objednávku Ruského baletu Michaila Ďagileva v Paríži a spôsobilo v roku 1913 obrovský škandáll. V interpretácii Kolumbijčana sa dočkalo dravosti, ale aj nežnosti, citu a humoru. Bol to brilantný výkon, všetko sedelo – dirigent vystaval dielo do patričného oblúka s vrcholmi a gradáciou. Pridal dielo Johanna Straussa a Viedenskí filharmonici si zažartovali ako na novoročnom koncerte.
Jedným z vrcholov celého festivalu bol koncert svetoznámej mezzosopranistky z Rigy Eliny Garanča (12.10.). Vďaka agentúre Kapos, od ktorej BHS prevzali realizáciu koncertu, sa zoznam operných hviezd účinkujúcich v Bratislave, obohatil o ďalší kaliber. Umelkyňa vďačí za svoje hudobné vzdelanie Rige, spieva na dôležitých scénach sveta a okrem iného je Komornou speváčkou Viedenskej štátnej opery.
V dramaturgii sa mi zacnelo za viacerými opernými áriami, umelkyňa ponúkla len tri a prídavok – v prvej časti to boli dve árie princeznej Eboli z opery Don Carlos Giuseppe Verdiho - Nel giardin del bello saracin (Pieseň o závoji) z 2. dejstva opery a na záver prvej časti ária O don fatale zo 4. dejstva tejto dramatickej opery. Pomedzi orchestrálne skladby a árie odznela ešte ária Adriany Lecouvreur z rovnomennej opery Francesca Cileu. Aj keď ide o sopránovú áriu, Elina Garanča ten rozsah má a do programu sa výborne hodila. Árie ukázali jej fundus, volumen hlasu, nádhernú zamatovú farbu, tvorbu legáta, čo je absolútny imperatív akejkoľvek klasickej, či romantickej hudby. Tóny hlavového registra a prechody z jedného registra do druhého ukázali však, že možno jemnejší nástup na scénu s iným dielom by jej recitálu prospel.
V druhej, populárnejšej polovici siahla umelkyňa po dielach španielskych autorov El Bateo Frederica Chueca, Musica Proibita Stanislasa Gastaldona, fascinujúca Lela Rosenda Mata Hermidu a Alfonsa Daniela Rodrigueza Castelaa, El dia que me auieras Carlosa Gardela (v úprave K.M. Chichona), La Tabernera del Puert zo zarzuely No puede ser! Pabla Sorozábala a po T'estoimo nórskeho skladateľa Eduarda Griega. Program aj nálada gradovali a Garanča ukázala všetky prednosti – s publikom komunikovala po nemecky a dokonale si ho získala. A hlavne, skvele spievala.
Dramaturgia tak od vážneho začiatku smerovala k veselosti, hravosti, nebola však lacná. Výraz umelkyne bol prežiarený južanským slnkom a dominoval jej temperament. Po dvoch prídavkoch odmenila publikum najslávnejšou mezzospránovou áriou a vyzvala, aby sa prihlásil ten, kto áriu spoznal a zároveň ohlásila koniec koncertu. Šum v sále prezradil nadviazané spojenectvo a vďaku. Samozrejme, bola to ária Carmen Georga Bizeta a Elina Garanča v nej bola excelovala. Je v najlepšej forme, na pódiu jemne hrala, v oblúku dramaturgie bolo stále viac vrúcnosti. Klaňačky nemali konca kraja.
Príjemným prekvapením bol vynikajúca Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz. Dirigentom bol Brit Karel Mark Chichon. Nemci hrali vynikajúco! Chichon sa pýši Radom britského impéria, udeľovaného kráľovnou Alžbetou, hosťuje na celom svete, v súčasnosti je šéfdirigentom orchestra na Kanárskych ostrovoch. To, čo predviedli ako medzičísla, malo vysokú umeleckú kvalitu – Intermezzo Giacoma Pucciniho, predohry Giuseppe Verdiho k opere Luisa Miller a Sila osudu, Ľahká kavalériu Franza von Suppé, či La boda de Luis Alonso, intermezzo zo zarzuely Geronima Giméneza. Skvelý výkon!
