Pred takmer tromi desiatkami rokov dominovala v kultúrnej obci veľká udalosť – objav strateného diela francúzskeho velikána romantizmu Messe solennelle Hectora Berlioza. Na trh sa dostala dodnes referenčná nahrávka stratenej skladby s dirigentom Johnom Eliotom Gardinerom.
Slávnostnú omšu napísal mladý 20-ročný skladateľ ako svoje prvé dielo a keďže parížska premiéra v roku 1825 v Kostole sv. Rocha, ani uvedenie o dva roky neskôr v Kostole sv. Eustacha v Paríži neboli úspešné, autor partitúru, s výnimkou časti Resurrexit, zničil. Tak to píše vo svojich Pamätiach. Úplnou náhodou však partitúru našiel v roku 1992 organista v Antverpách Frans Moors a slávny objavovateľ neznámej hudby, John Eliot Gardiner, sa rozhodol dielo zrekonštruovať a uviesť do života. Skladba, samozrejme, vzbudila rôzne polemiky, hlavne v odbornej verejnosti, pretože dielo síce kopíruje časti omšového rituálu, ale je mladícky svieže a na mnohých miestach akoby neposlušné, nezrelé. Mnohé úseky použil Berlioz v neskorších, skladateľsky vysoko profesionálnych dielach. (Na nahrávke sú dokonca dve verzie Resurrexit – originálna a aj historicky poučená, spracovaná.) Niet väčšej radosti pre muzikológa, ako nájsť dielo, zrekonštruovať ho a vrátiť publiku, či doplniť reálie o nové historické údaje. Preto skutočnosť, že naša erbová koncertná inštitúcia uviedla toto dielo takmer okamžite po jeho objave, v roku 1999 a dnes znova po 20 rokoch, svedčí o hlbokých úvahách dramaturgov a tvorcov.
Bola to aj pekná interpretačná príležitosť, a to pre orchester a aj Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil zbormajster Jozef Chabroň. Blysol sa v ňom budúci šéfdirigent Daniel Raiskin, ktorého slovenské publikum pozná a oceňuje jeho kvality. Ruský dirigent s európskym vzdelaním a záberom až na americký kontinent bude pravdepodobne dôležitý pri stabilizácii výkonov nášho prvého orchestra. Privilegované teleso tak po šťastnom období s Francúzom Emmanuelom Vuillaumom a aj v súčasnosti s Britom Jamesom Juddom, ktorý sa zasadil za uvedenia mnohých v Európe zriedka hrávaných opusov, bude mať nasledovníka v ruskom umelcovi z Petrohradu, kolísky ruského európskeho umenia.
Raiskin má pevnú ruku a čo je ešte lepšie, veľkú a čitateľnú autoritu. Ctí ho aj vynikajúci výber diel – pôvabný Šostakovič a Berliozova omša nepatria k bežne hrávaným skladbám, hoci k epoche napríklad Ladislava Slováka sa viaže takmer kompletné uvedenie Šostakovičových symfónií, nehovoriac o ostatných rokoch, kedy sa v Redute objavuje ruská hudba neustále, takže aj Šostakovič odznel v interpretácii skvelých hostí i domácich. Vždy vítam viac, keď je dramaturgia pestrá a aj zakotvená v istej tradícii, ale nájsť rovnováhu a zároveň polichotiť publiku, nie je ľahké a filharmónia to nechce robiť lacno.
Takže 6. symfónia Šostakoviča bola titulom, ktorý láka skôr skúseného poslucháča a verného abonenta. Raiskinovu silu som odhadla po prvých taktoch. Ešte nikdy predtým som nezažila Slovenskú filharmóniu hrať jedným dychom, ťahať tak, ako keď hrajú viedenskí filharmonici, či berlínski. V Šostakovičovi vládla disciplína, prežarovala radosť z hry a nenútený súlad s dirigentom. Možno k úspechu prispel koncertný majster Ewald Danel, ale skôr sa prikláňam k tomu, že pripravovaná zmena na poste šéfdirigenta, spôsobuje radostné očakávanie a inšpiruje ku koncentrácii. Šostakovičova symfónia má netradične iba 3 časti, je to absolútna hudba, ale pri lepšom počúvaní možno – ako vlastne vždy u Šostakoviča – vytušiť iróniu, vzdor, za notami je veľa prežitého a podľa autora bulletinu Ivana Martona možno aj úškľabok Stalinovi. Šostakovič musel veľa prežiť a prehltnúť a všetko v jeho tvorbe má obrovskú silu.
Oproti tomu bol Berlioz uvoľňujúci. Veľkú úlohu má zbor, ktorého party sú mimoriadne náročné, soprány svietili a hoci nie vždy úplne bezchybne, prevládol hedonistický zvuk. Mužské hlasy vyzneli suverénnejšie. Zbor sa zaskvel v celom diele, imponoval napríklad vo výbušnom a radostnom Resurrexit.
Sólisticky mal najzávažnejší part basbarytonista Sergej Tolstov, ktorý vyniká svojím zamatovým hlasom, nikdy nesilí. Jeho sólo začalo v časti Credo, spieval aj v duu so sopranistkou Lindou Ballovou v časti Incarnatus, obaja na vysokej úrovni. Ďalším sólistom, ktorý sa ozve až takmer na záver, v časti Agnus Dei, je tenorista Tomáš Juhász. Ujali sa svojich partov decentne.
Z nepochopiteľných dôvodov vypadlo z programu koncertu až 11 častí Berliozovho diela, ktoré okrem bežných omšových častí obsahuje aj ďalšie. Pribudli v ňom však informácie o budúcich koncertoch, čo je potešiteľné.
Takže na záver konštatujem, že prísť na koncert Slovenskej filharmónie a písať o dobrom výkone a premyslených plánoch, je veľmi oslobodzujúce.
