Vysoko profesionálny Rakúšan Stefan Vladar nie je V Bratislave neznámy. Umelec sa stal bleskovo známym po tom, čo ako 18-ročný vyhral ako najmladší účastník Medzinárodnú klavírnu súťaž Ludwiga van Beethovena vo Viedni. Veľmi rýchlo si potom vybudoval pevnú pozíciu vo svete ako klavirista a neskôr aj ako dirigent a pedagóg. Má vlastný orchester – Viedenský komorný orchester a vedie aj hudobný festival Neuberger Kulturtage. Výpočet dirigentov a orchestrov, s ktorými spolupracoval na celom svete, by bol veľmi dlhý, ide o európske, americké a japonské osobnosti, telesá a sály. Vladar je sólistom, ale aj vyhľadávaným komorným hráčom a partnerom spevákov. Viedenský Konzerthaus mu pri príležitosti jeho 50. narodenín pred 3 rokmi venoval cyklus 13 koncertov, kde mohol predviesť svoj repertoár a umelecký záber.
Tentokrát uviedol Vladar Koncert pre klavír a orchester č. 5 Es dur, op. 73, Cisársky Ludwiga van Beethovena dirigujúc od klavíra. Beethovenov Cisársky koncert je výzvou pre všetkých klaviristov. Je to dielo, kde je orchester a klavírny part v rovnováhe, už predznamenáva romantizmus, Beethovenov dynamický, impulzívny prejav v ňom vrcholí a patrí k jeho najlepším dielam vôbec a z hľadiska klavírneho repertoáru k najkrajším a kľúčovým. Je mimoriadne náročný, preto aj rozhodnutie venovať sa okrem sólistickej hry aj dirigovaniu, svedčí o mimoriadnom zvládnutí vnútornej sily tejto hudby.
Funkcia dirigenta sa pri hudobných produkciách objavuje až v 18. storočí, kedysi dirigovali čembalisti alebo hráči na iný klávesový nástroj. V súčasnosti sa k spojeniu sólistu a dirigenta vrátili kultoví klaviristi - Friedrich Gulda v roku 1989 v Mníchovskej filharmónii – klavír mal postavený ešte tradične a na dirigovanie vstával a Daniel Barenboim v roku 2007 so Štátnou kapelou Berlín na festivale v Bochume. Barenboim mal otočený klavír k orchestru, dirigoval po sediačky a publiku bol chrbtom. Rovnako Stefan Vladar. Pre mňa osobne to bola prvá takáto skúsenosť, hoci som v Berlínskej filharmónii opakovane zažila koncerty z pódia (tamojšie publikum sedí aj za chrbtom orchestra a má tak jedinečnú možnosť vidieť pohyby očí a rúk dirigenta a aj sólistov, obracajúcich sa k orchestru). Aj Barenboim, aj Vladar mali klavír otvorený, čo v Slovenskej filharmónii zvýraznilo zvuk nástroja, zostrilo tóny, ale zlepšilo ich nosnosť a predpokladám, že aj orchestrálni hráči mali medzi sebou a so sólistom - dirigentom dobrý kontakt. To je výhodou takéhoto hrania - dirigovania. Nevýhodou, ktorú som pociťovala aj ja osobne, bolo, že sólista bol po celý čas otočený k publiku chrbtom. Vladar sa však postaral o veľký zážitok. Jeho Beethoven bol veľmi emocionálny, vkusne romantizujúci, nevybočil však z rámca štýlovej interpretácie a pokynov v partitúre už takmer hluchého skladateľa. Je ťažké uveriť, že tento krásny koncert mal pri svojej premiére vo Viedni v roku 1812 neúspech. Beethoven ho napísal po svojej Pastorálnej symfónii a akoby to bol pendant k predošlej, heroickej symfónii Eroica. Dielo je formovo zomknuté, prekypuje silným výrazom a sugestívnymi vášňami, je majestátne, dokonalé. Vladar nielen obdivuhodne hral na klavíri svoj sólový part, ale aj vynikajúco dirigoval, akoby sa jeho umelecké majstrovstvo v orchestrálnych partoch znásobilo a orchester inšpiroval k sústredenému špičkovému výkonu.
To isté platí na známu, krásnu Symfóniu d mol Francúza belgického pôvodu Césara Francka, vrcholné dielo hudobného romantizmu. Naprogramovanie týchto dvoch diel bolo veľmi šťastné. Franckova symfónia cituje Beethovenovu osudové tému, ktorá sa potom vinie celým dielom. Tento skromný a pracovitý autor musel dlho čakať na svoje uznanie, dnes ho poznáme aj ako skladateľa organovej literatúry. Franck však vyryl nezmazateľnú stopu práve týmto dielom, ktoré hutnosťou a náročnosťou faktúry poskytlo Vladarovi aj orchestru výbornú príležitosť ukázať dirigentské a hráčske majstrovstvo. Orchester Slovenskej filharmónie vyžaroval najmä v druhej polovici súlad s dirigentom a hral naozaj veľmi dobre.
