Milí moji čitatelia, uvedomujem si, že napísaním tejto príhody porušujem svoje pôvodné rozhodnutie písať len o svojich trapasoch, kým ich všetky nevyčerpám a nedať sa zlákať žiadnym iným námetom. Lenže táto príhoda je práve teraz tak aktuálna a tak sa mi vtiera každoročne v tomto čase do spomienok, že nemôžem odolať chuti podeliť sa o ňu.
Najprv by som vám mala vysvetliť, čo ten bigus je. Ide o jedlo, recept naň som zdedila po babičke. Ona si ho doniesla so sebou kedysi dávno z Ukrajiny a my sme si mysleli, že to je špeciálne ukrajinský pokrm. Babička spomínala, že ho varili ako silvestrovské či novoročné jedlo v každom dome jej rodiska a potom ním hostili novoročné návštevy – a pozvanie na „môj“ bigus k „môjmu“ stolu znamenalo, že si daného hosťa vážim a chcem s ním po celý ďalší rok nažívať v dobrom.
Neskôr sme zistili, že toto jedlo sa nájde i v poľských reštauráciách, ale pod názvom „bigos“ – a v posledných rokoch sa objavuje i na našich vianočných trhoch. A poniektorí z mojich nedočkavých bigusových hostí ho tam aj ochutnali a potom mi tvrdili, že boli sklamaní, lebo sa s mojím nedal ani porovnať. Neviem posúdiť, možno mi chceli len urobiť radosť.
Ja som po babičke prevzala túto tradíciu a začala som bigus variť v mojej domácnosti hneď od začiatku – teda pred približne šesťdesiatimi rokmi. Schádzali sme sa vtedy – tri mladomanželské páry – a samozrejme sme spolu aj silvestrovali v jednej z našich domácností, pričom hostiteľmi bola vždy iná dvojica. Keď prišiel rad na nás, prekvapila som našich hostí touto dobrotou. Všetkým chutilo a ja som bola pyšná a natešená.
Potom prešiel rok a silvestrovať sme mali u ďalšej dvojice. Keď som sa spýtala budúcich hostiteľov, čím môžeme prispieť k oslave, bolo mi povedané, že jedine bigusom. Nevidela som v tom žiaden problém – veď ho budem variť tak či onak – a problém v tom nevidel ani manžel. Tak sme teda veselo kuchtili a chystali – a že vec má predsa len háčik, sme zistili až v podvečer na Silvestra: bigus sme varili vo veľkom hrnci, ktorý sme mali len kvôli nemu – bolo ho asi dvanásť - trinásť kíl. Keďže jeho príprava spočíva v tom, že sa niekoľko dní varí a striedavo necháva vonku zmrznúť – tým vlastne získava na chuti – museli sme ho hneď popoludní začať rozmrazovať a zohrievať, aby sme mohli večerať ešte v tom istom roku – teda pred polnocou. No a keď sme ho mali pekne horúci a rozvoniaval po celom byte, prišla na rad otázka, ako ho dostaneme k priateľom na druhý koniec mesta. V tom čase sme ešte nemali ani my, ani naši priatelia auto a použiť taxík, ako by sme to urobili dnes, vtedy nebolo zvykom. Okrem toho dnes podozrievam manžela, že si nechcel nechať ujsť takúto príležitosť pobaviť sa.
Bol to samozrejme on, kto vyhlásil, že to je predsa jednoduché – a ja som s úžasom videla, ako náš horúci maxihrniec opatril maxipokrievkou. Potom vzal špagát, pretiahol ho cez uši hrnca a uško pokrievky, pevne ho utiahol a operáciu ukončil mašličkou. Potom sme sa chopili každý jedného ucha a vykročili k zastávke električky.
Vonku už bola tma a málo chodcov, takže sme nebudili pozornosť. Nedá sa to ale povedať o električke. Vtedy sa do nej smelo nastupovať len prednými dverami a museli sme prejsť celým vozňom, ak sme chceli sedieť vzadu na akomsi trojsedadle – lavičke, kde sme sa pohodlne usadili a hrniec sme postavili na zem medzi nás. Až potom sme sa rozhliadli po spolucestujúcich. Nebolo ich veľa – asi sedem - osem ľudí – a všetci sa pozerali na nás. Bolo zrejmé, že tu sme pozornosť zbudili – teda nie ani tak my, ako skôr náš hrniec. Manžel sa tváril, že si to vôbec nevšimol, tak som sa ho snažila napodobniť. Celkom sa nám to darilo dovtedy, kým jedna pani vstala, prišla k nám a s previnilým úsmevom vyhlásila, že vie, že sa to nepatrí, ale zvedavosť ju núti a fakt, že je Silvester ju snáď ospravedlní, ak sa spýta: „Prosím vás, čo máte v tom hrnci, čo to tak vonia?“
Mne bolo jasné, že to bola tá chvíľa, na ktorú manžel čakal a na ktorú sa tešil. „No predsa bigus“, povedal so samozrejmosťou, akoby to muselo byť každému jasné – a zároveň už ťahal za jeden koniec mašličky a dvíhal pokrievku. Z hrnca sa vyvalila poriadna dávka vône a pani naprázdno prehltla. Manžel len na to čakal a posunkom ju ponúkol, aby ochutnala. Pani bola v pomykove, ale neodolala: „Môžem?“ – a nečakajúc na odpoveď už si z hrnca naberala medzi prsty. Hneď ako druhý sa prihrnul jej manžel, posmelený ženiným úspechom – a po ňom ostatní cestujúci. A keďže ženy boli zvedavé na recept, ja som im vysvetľovala, ako sa bigus robí, kým oni koštovali.
Našťastie električka medzitým šla, takže postupne ochutnávačov ubúdalo, ale všetci sa pred vystupovaním na jednotlivých zastávkach s nami lúčili ako s dobrými známymi a ešte zvonku klopali na okná a mávali... Nakoniec sme ostali v električke sami – šli sme až na konečnú. Manžel opäť ozdobil hrniec pokrievkou, špagátom a mašličkou, zdvihli sme ho za obe uši a postavili sme sa k zadným dverám, pripravení vystúpiť. Električka dorazila k poslednej zastávke a stála, lenže dvere ostali zatvorené, vystúpiť sme nemohli. Manžel sa obrátil na vodiča, aby ho upozornil, že chceme von, ale ten už vstával zo svojho sedadla, mával rukou, v ktorej držal – ako jediný – vidličku a volal: „A čo som ja – od macochy?“ Potom nám pri ochutnávke vysvetľoval, že po celý čas v spätnom zrkadle sledoval, čo sa vo vozni deje a tešil sa, že mu neujdeme bez toho, aby aj on zistil, čo to tak voňalo. Keď sme sa rozlúčili, otvoril nám dvere, my sme vystúpili a po celý čas, kým sme nezmizli medzi domami, električka stála na zastávke a zvonila.
Celý tento príbeh sa mi odohráva pred očami každý rok v tomto období, keď pripravujem bigus pre ľudí, ktorých mám rada. A priznávam sa, že ho píšem s nádejou, síce veľmi - veľmi malou, že si ho prečíta niekto z tých ľudí, ktorí boli kedysi jeho účastníkmi. Rada by som sa im poďakovala – bez nich by som bola o spomienku chudobnejšia.
