Príčina väčšiny mojich anglických trapasov tkvie v jazykovej bariére. Vec sa má totiž tak, že necelý rok predtým, ako sme sa s manželom zúčastnili zájazdu do Anglie s vtedajšou CKM (Cestovná kancelária mládeže), som chodila na hodiny angličtiny. Tie mi síce dali veľa, ale nie toľko, aby som plynne a suverénne „spíkovala“.
Podľa narábania s cudzím jazykom delím ľudí na dve časti. Tá prvá síce ovláda len pár slov v danom jazyku, ale bez rozpakov sa nimi dohovorí. Títo šťastlivci nemajú zábrany lámať akúkoľvek reč, pomáhať si pritom aj rečou tela a končatín a jazyková bariéra pre nich vlastne neexistuje. Ja žiaľ patrím do tej druhej skupiny, medzi tých, ktorých jazyk pri predstave, že by mal hovoriť ináč než rodnou rečou úplne zdrevenie, sú v pomykove, pocit neistoty a obáv je u nich silnejší ako snaha dohovoriť sa – a tak radšej neotvoria ústa.
Manžel, ktorý nevedel snáď okrem poďakovania anglicky ani slovo, bol však presvedčený o mojich jazykových schopnostiach, a tak považoval za samozrejmé, že ja budem „referentom pre styk s verejnosťou“, kým on sa automaticky zbaví akejkoľvek zodpovednosti za náš osud v cudzej krajine. Pritom vďaka jeho nenásytnej túžbe vidieť a poznávať čo najviac z každej krajiny, v ktorej sa ocitol, stopoval autá, aby sme sa dostali aj tam, kam plány cestovných kancelárií nesiahali.
Na moju veľkú smolu boli okoloidúci Angličania napodiv ochotní zastavovať a brať nás do svojich áut, akoby vedeli, že s nami bude zábava. A aj bola. Manžel sa totiž pohodlne uvelebil na zadnom sedadle, ja som si musela sadnúť dopredu k šoférovi a baviť sa s ním. Teda skôr jeho zabávať svojou snahou vysvetliť mu, kde asi tak je to Slovensko, kde a čo robíme, aké je u nás priemerné počasie, aké sú naše politické názory, aký je kurz našej meny v porovnaní s librou a podobné veci, o niektorých z nich som nevedela hovoriť ani v slovenčine. A tak zatiaľ, čo môj muž pokojne sledoval krajinu za oknom a sem-tam ma žiadal, aby som tlmočila rýchlejšie, ja som bola zakaždým úplne vyžmýkaná, spotená, unavenejšia a vyčerpanejšia ako po štátniciach a hrozila som sa pri predstave ďalšieho stopu.
Pamätný je náš stop, keď nás zobralo auto s veľmi solídnym a uhladeným starším pánom, ktorého veľmi potešilo, že vo mne našiel kolegyňu – bol učiteľom dejepisu. Z tohto dôvodu pokladal za svoju povinnosť opustiť kvôli nám diaľnicu a zamieriť do Wellingtonovho rodiska. Týmto nápadom bol sám taký nadšený, že sa mi nepodarilo odhovoriť ho od jeho realizácie. Tak sme potom museli vystúpiť z auta, stáť pred pomníkom tohto velikána v nadživotnej veľkosti a vypočuť si zanietenú a podrobnú prednášku o jeho živote a boji s Napoleonom.
Ono v podstate sa to vypočuť dalo, horší bol fakt, že som odbornému výkladu absolútne nerozumela. Moja slovná zásoba, obsahujúca sotva slová potrebné pre bežný denný styk, sa veľmi čudovala, koľko tajomných a záhadných slov angličtina obsahuje. Nechcela som však historického horlivca sklamať, a tak som sa teda na neho dívala s obdivom a veľmi pozorne som načúvala, či náhodou nezachytím niečo, čomu by sa dalo porozumieť. No a čím sústredenejšie som načúvala, tým viac sa náš dobrodinec rozohňoval, s čoraz väčším zápalom a ešte vzletnejšie spriadal chválospev o tomto veľkom človeku a ja som mu nemo prikyvovala. Vtom sa manžel, ktorý iste pochopil situáciu a nemohol si nechať ujsť príležitosť pobaviť sa, začal dožadovať prekladu. Pán učiteľ to pochopil, potešil sa toľkému záujmu a začal robiť v prednáške prestávky, aby mi na tlmočenie vytvoril priestor – a ja som ho musela využiť.
Tak som teda manželovi pretlmočila, že si nemá robiť žarty z takého zápalu, že sa nemá potmehúdsky usmievať, lebo ide o vážnu vec, že si neviem predstaviť, že by sme starého pána sklamali priznaním mojej neschopnosti a že teda nech láskavo zachová dekórum, to všetko samozrejme po slovensky. Do celého prekladu som sem-tam zamontovala Wellingtonovo meno, aby bolo jasné, o čom hovorím. Musím priznať, že som pritom manžela obdivovala, ako dokázal potlačiť záchvaty smiechu a tváriť sa seriózne, keď počul napríklad vetu: „Nepraj si ma, Wellington, ak to teraz pokazíš!“
Po niekoľkých dňoch a viacerých stopoch som nadobudla akú-takú odvahu a dokonca som začala byť na seba aj trochu pyšná – ozaj len trochu. Ale aj za ňu som bola čoskoro potrestaná. Stopli sme si totiž veľké auto a v ňom ešte väčšieho, určite aspoň dvojmetrového kolohnáta. Bol to vlastne celkom sympatický chlapík – na vysočiznom tele pomerne malá hlava a na nej velikánske ústa – ten typ, o ktorom sa hovorí, že keby nemal uši, usmieval by sa aj na chrbte. A usmieval sa stále, stále vycieral aspoň dvesto veľkých bielych zubov – a pritom neprestajne čosi mlel. Podľa všetkého musel mať aj hlasivky veľké, lebo bez akejkoľvek námahy prekrikoval nielen zvuk motora, ale aj revúce rádio. To by mi v podstate až tak nevadilo, keby občas nerobil prestávky a s tvárou otočenou ku mne nečakal moju odpoveď či reakciu. Skutočne som ani podľa intonácie nebola schopná rozoznať, čo z toho odo mňa očakáva, nie to ešte porozumieť čo i len jedinému slovu v tom neprestajnom toku nezrozumiteľných zvukov. Márne boli moje prosby, aby láskavo hovoril pomalšie – zakaždým na znak súhlasu prikývol tou malou hlavičkou a hneď nato tie obrovské ústa mleli ďalej a čoraz rýchlejšie.
Neviete si predstaviť, ako moje sebavedomie dostávalo zabrať každým otočením kolies auta a ako túžobne som očakávala cieľ našej cesty. Postupne som sa stávala celkom apatickou a po zistení, že neviem v prúde jeho reči zachytiť ani jediné zrozumiteľné slovo som to vzdala. Moju rezignáciu si asi vôbec nevšimol, hulákal veselo ďalej a manžel sa podrazácky neustále dožadoval prekladov. Tak sme konečne dorazili do cieľa, môj mučiteľ mi s ešte väčším úsmevom vo svojej labe skoro rozmliaždil ruku a ja som sa vypotácala z auta. To okamžite znova vyštartovalo, a ako sa manžel za ním díval, pustil sa do smiechu. To auto malo škótsku či írsku poznávaciu značku – už sa presne nepamätám. Je všeobecne známe, že Škótom a Írom má problém porozumieť aj nejeden rodený Angličan.
