Do Benátok som sa zamilovala ešte počas gymnaziálneho štúdia – na hodinách dejepisu. Vtedy som vlastne prišla na chuť cestovaniu a poznávaniu sveta vďaka nášmu dejepisárovi. Ten prešiel azda celý svet a vedel o ňom rozprávať takým zaujímavým spôsobom, že sme ľutovali, keď zvonček oznámil koniec hodiny.
V učebnici dejepisu sme mali okrem iných aj fotografiu benátskeho Dóžovho paláca. Bol to pohľad naň od mora a pred ním sa na vode hojdali gondoly. Ten obrázok bol taký neostrý a nekvalitný, že by v nás nebol pravdepodobne vyvolal žiadne emócie, nebyť pána profesora Demeho. Pozeral sa na tú fotografiu spolu s nami, chýbajúce farby hravo slovne nahradil a rozprával o tom, čo je za palácom a vedľa neho, kam by sme sa dostali, keby sme zahli doľava a ako by sme sa dostali na Rialto... Počúvali sme ho s otvorenými ústami a predstavovali sme si tú krásu palácov z kamennej čipky a romantiku úzkych uličiek, pretínaných morom.
Ja som vtedy pod ten obrázok – pamätám si, že bol v dolnej polovici pravej strany – napísala: „Sem sa raz musím dostať“. Adela, s ktorou sme sedeli v jednej lavici, dopísala pod to: „Aj ja“.
Obe sme pritom vedeli – vzhľadom na obdobie, v ktorom boli cesty na Západ takmer nesplniteľným snom – že táto túžba sa nám nikdy nesplní... V skutočnosti sa tam ona dostala skôr ako ja – bola tam pracovne so svojimi kolegami na divadelnom festivale. Poslala mi vtedy pohľadnicu s tým istým záberom, aký bol v učebnici, ale pochopiteľne kvalitným a farebným a napísala na ňu jediné slovo: “Pamätáš?“
Ja som sa do toho vysnívaného mesta vypravila o niečo neskôr. Bola som plná očakávania a predstavovala som si kadečo, ale realita to všetko predčila. Predstavte si, že vystúpite z vlaku na rušnej stanici a akonáhle z nej vykročíte, ste vlastne na brehu mora. Chodník, na ktorom stojíte, obmýva Grand Canal, slnko krásne svieti, nad vami veselo lietajú holuby, paláce na druhom brehu kanála sa zrkadlia vo vode, ktorú v oboch smeroch brázdia gondoly – a vy sa neviete na to všetko vynadívať...
Urobila som len pár krokov a ďalej sa nedalo, stála som tam a vypliešťala oči na tú všetku nádheru, keď som zrazu zbadala čosi, čo ma prekvapilo ešte viac: Neďaleko mňa stál bieloskvúci presklený kiosk a v ňom bola v sklenenej nádobe – akomsi zvone – neuveriteľne krásna zelená tekutina. Zelená farba je od detstva mojou najobľúbenejšou, ale takú zelenú som ešte nevidela. Vyzeralo to ako tekutý smaragd a z diaľky som nevedela identifikovať, čo a načo to je.
Samozrejme som sa hneď vydala k tomu stánku, priťahovaná nádherou zelenej farby a poháňaná snahou zistiť, či by sa jej nedalo nejako zmocniť. Keď som prišla bližšie, všimla som si dvoch mládencov, ktorí práve prišli k objektu môjho obdivu, povedali niečo predavačke, ktorú som si dovtedy ani nevšimla a tá im z toho skleneného zvona, ktorý mal zrejme niekde dole kohútik, napustila úžasnú tekutinu do uzučkých vysokých pohárov. Obaja sa potom s pohármi v rukách opreli o kiosk, uchlipkávali z nich po malých dúškoch a pokojne sa bavili.
Už som teda vedela, načo tá úžasná zeleň je, lenže ja som bola v Benátkach prvé minúty a na celé mesto som mala len jeden deň, teda uchlipkávanie na jednom mieste neprichádzalo do úvahy. Posunkovou rečou som si vypýtala a zaplatila za svoj pohár, potom som sa otočila a jeho obsah vliala naraz do seba.
Dodnes neviem, akým zázrakom sa mi ešte podarilo prázdny pohár postaviť na odkladací parapet stánku a cez záplavu sĺz, ktoré ma v tom okamžiku zaliali, som zaregistrovala vyjavenú tvár predavačky a jedného z tých mladíkov. Vtedy som už doslova lapala po vzduchu a pomáhala som si pritom mlátením rukami okolo seba, takže sa nik ku mne nemohol priblížiť. Okolo sa začal vytvárať malý hlúčik ľudí, ktorí môj záchvat nechápali a ktorých som ja začala vnímať až po hodnej chvíli, keď sa mi konečne podarilo skoro normálne dýchať. Pohľad na mňa musel však byť veľmi – veľmi nelichotivý, tieklo mi z očí aj nosa, čo som si vôbec neuvedomovala. Pod záplavou sĺz a toho, čo mi tieklo z nosa a čo som ignorovala, som sa prihlúplo a ospravedlňujúco usmievala, nechápajúc, čo sa vlastne stalo. Keď mi ktosi podal papierovú vreckovku, pochopila som, že sa mám dať do poriadku, to ma však ešte viac vyviedlo z miery a mojou jedinou túžbou bolo dostať sa čím skôr z dosahu svedkov môjho totálneho zlyhania. Rečová bariéra to všetko ešte zhoršovala, a tak som sa dala na útek.
Skryla som sa za akýmsi rohom a opretá o stenu som si blažene užívala slasť normálneho dýchania. Nie však dlho. Zrazu som si totiž uvedomila, že si vôbec necítim pery. Olizovala som ich – a nič. Akoby som ich nemala. Skúsila som si olízať ruku, ale ani tú som necítila, aj keď som ju viditeľne mala. Potom som si vložila do úst cigaretu. Celou silou som pritlačila pery k sebe – a necítila som ju. Keď som si ju zapálila, po každom potiahnutí mi síce z úst vychádzal dym, ale nebyť toho, že som ho videla na vlastné oči, neverila by som, že fajčím.
S hrôzou som začala s prieskumom celej ústnej dutiny a uvedomila som si, že mám nielen v nej ale v celých útrobách až kdesi po žalúdok samé chladničky, ktoré neustále chrlia ľadový vzduch a že som vlastne zvnútra celá zmrznutá. Začala som pokusne dýchať na sklá výkladov a hľadala na nich ľadové kvety.
Na um mi zišlo to staré známe „Uvidieť Neapol a zomrieť“. Platí to aj pre Benátky? Ako dlho to potrvá, kým zmrznem úplne celá? Milióny otázok mi blúdili v ešte nezmrznutej hlave a nikde žiadna odpoveď. Nakoniec som usúdila, že keď už teda musím zomrieť, tak aspoň nech si užijem tú krásu okolo a pristihla som sa dokonca aj pri úvahe, že zďaleka nie každý má to šťastie zomrieť práve v Benátkach. A tak som ďalej chodila, obdivovala, ba aj fotografovala, aby po mne niečo ostalo. Pritom som sa stále ohmatávala, aby som zistila, ako rýchle zo mňa život uniká. Prebleskla mnou aj myšlienka, že zomriem práve vtedy, keď som nevdojak objavila ten najlepší prostriedok na chudnutie s pridanou hodnotou úžasného šetrenia. Ako totiž čas ubiehal, ja som nepociťovala hlad ani smäd a fajčila som len preto, aby som si dokázala, že ešte žijem.
Verte mi, že som bola veľmi prekvapená – a musím priznať, že aj neskonale rada, že som žila aj večer, ba aj druhý deň ráno. A až po niekoľkých rokoch som sa na pláži – rumunskej Mamai – dostala k rozuzleniu mojej benátskej záhady: na tej pláži v stánku predávali takú istú zelenú tekutinu, nalievali z nej len toľko, aby zakryla dno veľkého pohára a ten potom naplnili sódou. Predavač lákal zákazníkov vyvolávaním: „Menta, menta!“ a ja som pochopila, že išlo o koncentrovaný mentol, ktorý zrejme len Benátčania pijú, či vlastne uchlipkávajú neriedený...
