Po už spomínanom trapase na prijímačkách som sa s Pavlom Bunčákom, predstaviteľom našej surrealistickej poézie, potom v priebehu štúdia stretávala na prednáškach a hlavne na seminároch. Nech som sa snažila akokoľvek, nebola som schopná prísť na to, či si ma z tých nešťastných prijímačiek pamätá. Správal sa ku mne rovnako prívetivo a zároveň s odstupom ako k ostatným. A dodnes som mu vďačná, že som vďaka nemu pochopila podstatu surrealizmu a počas aktívneho života som jeho taje odkrývala nielen pred žiakmi ale aj pred kolegyňami, ktoré nemali šťastie stretnúť tohto človeka.
Na začiatku štvrtého ročníka sme si vyberali témy našich budúcich diplomoviek. Stála som vtedy na chodbe pred výveskou, na ktorej boli zverejnené – a nevedela sa rozhodnúť. Všetko to boli také tie obohrané, „otrepané“ témy, ku ktorým už nebolo čo nové povedať. Zaujala ma len jedna, na rozdiel od ostatných nebola napísaná strojom, iba dopísaná rukou úplne pod spodný okraj. Od iných sa líšila aj tým, že v rubrike „konzultant“ a „oponent“ nebolo uvedené žiadne meno. Znela „Almanach Napred“.
Vedela som o ňom len to, čo bolo v učebniciach – že ho zostavili P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšell v r. 1871. Dosť málo informácií pre písanie diplomovky... Ale na druhej strane – vtedy som o Hviezdoslavovi vedela iba to, čo bolo v rôznych publikáciách a skriptách – a tak som ho videla ako akéhosi nadčloveka na piedestáli, mysliteľa na hony vzdialeného všetkému ľudskému, zahĺbeného len do akýchsi preťažkých existenčných problémov. Lenže s takýmito pocitmi predstúpiť pred žiakov by nebolo to najlepšie – a tu sa mi naskytá príležitosť zabiť dve muchy jednou ranou – napísať diplomovku a zároveň sa možno dozvedieť o ňom viac ako o človeku, trochu si ho priblížiť...
Tieto moje myšlienky zrazu prerušil hlas: „Vyberáme, vyberáme?“ Za mnou stál odborný asistent P. Bunčák a zaujímalo ho, nad ktorou témou uvažujem. Mojím výberom bol priamo nadšený. Obavu, či nájdem dosť literatúry, z ktorej by som pri písaní mohla čerpať, odbil hravo prísľubom, že mi do zajtra pripraví zoznam použiteľnej literatúry. A stál tam za mnou, kým som svojím podpisom nepotvrdila svoje rozhodnutie.
Na druhý deň som – podľa dohody – šla pre sľúbený zoznam – a na moju veľkú radosť ma už ozaj čakal – napísaný na stroji a pozostávajúci asi z 15-20 titulov. S veľkou vďakou v očiach i srdci som vycúvala z kabinetu môjho dobrodinca. V Univerzitnej knižnici mi sľúbili pripraviť všetky tie knihy na ďalší deň – a mne padol kameň zo srdca. To som ešte netušila, že chválim deň pred večerom.....
Keď som totiž potom otvorila prvý z odporučených titulov, dozvedela som sa, že: „A tak P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšell vydali v r. 1871 almanach Napred“. A presne táto veta – väčšinou bez najmenšej zmeny – ma čakala vo všetkých ďalších publikáciách, ani o pol informácie viac. Keď som videla ďalší a ďalší „A tak....“, mala som vtieravý pocit, že za nimi vidím potmehúdsky úsmev istého človeka...
Moja babička vravievala, že správna ženská si vždy so všetkým poradí – a tak som tie knihy vrátila, povedala som si, že naše skóre je 1:1 a šla som si vypožičať osudový almanach. V knižničnom katalógu nebol a keď ho nevedela nájsť ani pracovníčka knižnice v študovni – dobrá víla, ktorá vedela o všetkom v depozite, poradila mi ísť na riaditeľstvo. Tam ma vypočuli, poľutovali a sľúbili pre mňa urobiť, čo sa dá. A urobili – zistili, že v celom vtedajšom Československu sú evidované dva exempláre tohto almanachu – jeden v Matici slovenskej a druhý v Památníku slovanského písemnictví v Prahe. Ten z Matice mi v rámci medziknižničného styku objednali.
V čase, keď moji kolegovia mali už aj odkonzultované 1-2 kapitoly svojich prác, som bola svedkom, ako na riaditeľstve knižnice otvorili debničku, vyloženú azbestom a z nej vylovili vytúžený almanach. Už predtým som mala nejaké almanachy v rukách – boli to objemné knihy, obsahujúce literárne práce určitej skupiny či generácie autorov. To, čo teraz vybrali zo zásielky, sa na ne ani zďaleka nepodobalo. Bol to útlučký tenučký zošitok v brožovanej väzbe. Obsahoval väčšinou básne – a to tak, že na jednej strane jedna báseň – často len niekoľko veršov.
Keď som si uvedomila, že z tohto materiálu mám vydolovať 30 strán (každá má mať 30 riadkov a riadok 60 úderov) diplomovky, bolo mi jasné, že na to by bola krátka aj babičkina správna ženská a že zrejme v tomto roku sa k štátniciam nedostanem. A nebyť môjho budúceho manžela, bola by som to ozaj vzdala. Musela so mu sľúbiť, že sa pokúsim o zmenu témy. S týmto cieľom a malou dušičkou som šla na dekanát. Aj tam ma vypočuli, poľutovali, ale keď nazreli do spomínaného zoznamu tém, zistili, že je tam už dopísané aj meno konzultanta i oponenta. Áno, nejde o omyl – bolo to jedno a to isté meno – prof. Andrej Mráz. A tak ma teda poslali za ním – bez jeho súhlasu nemohli pre mňa nič urobiť.
Akademik Andrej Mráz bol jednou z najväčších, ak nie vôbec najväčšou autoritou na vtedajšom slovenskom literárnom nebi. Bol to literárny historik a kritik, autor množstva odborných publikácií, ktorého sme poznali z prednášok o našej realistickej literatúre. Jeho prednášky boli úžasné, neraz sa stalo, že na ne prišli aj poslucháči, ktorí nemali so slovenskou literatúrou nič spoločné. Tento – vtedy už starší pán – osobne veľmi dobre poznal napríklad Timravu a rozprával o nej ako o „tete Božene“. Jej narodeninové oslavy s bryndzovými haluškami a mrkvovou tortou opisoval tak, že sme sa zamilovali nielen do neho, ale aj do autorky týchto dobrôt. Určite to robil úmyselne – vedel, že nám dáva príklad, ako priblížiť našim budúcim študentom jednotlivé literárne osobnosti a nerobiť z nich iba nezáživnú učebnú látku...
Tak som si teda vybavila na sekretariáte audienciu u tohto objektu môjho najväčšieho obdivu. Nikdy predtým som s ním v osobnom kontakte nebola – on nikdy neskúšal, len prednášal – a utešovala som sa tým, že i keď nepochodím, aspoň budem s ním môcť hovoriť. Nemala som pravdu – nepochodila som, ale ani som si veľmi nepohovorila. Keď zistil, prečo som prišla, s úsmevom mi vysvetlil, že túto tému už roky zo zotrvačnosti a bezvýsledne dopisuje na zoznam – a teraz, keď sa jej konečne niekto ujal, predsa nemôže cúvnuť. A koniec-koncov, je veľmi zvedavý, čo sa dá z tej témy urobiť. Po takomto vysvetlení som bola schopná vykoktať iba otázku, kedy môžem prísť na konzultáciu. „Dievčička, kedykoľvek, kedykoľvek. Len vás musím dopredu upozorniť, že pri konzultáciách dávam študentom náročky aj nesprávne rady a inštrukcie, aby som zistil, čo v nich je.“
Tieto slová mi ešte dlho zneli v ušiach, až som si ich zapamätala natoľko, že si ich trúfam citovať. Po tejto audiencii mi boli jasné dva fakty – že je zbytočné chodiť na konzultácie, keď sa nemôžete spoľahnúť na tam získané rady – a že za takýchto okolností pokojne môže existovať konzultant i oponent v jednej osobe.
Stala sa však zaujímavá vec – zrazu som prestala mať chuť plakať a lamentovať. Naopak, začala som mať chuť dokázať, že aj z takejto šlamastiky sa dá vyviaznuť – ak aj nie s úspechom, tak aspoň s čistým štítom bojovníka. Ani neviem, ako mi napadlo nazrieť do zákulisia vzniku daného almanachu – čosi mi navrávalo, že to by mohla byť cesta, ako sa dostať k niečomu zaujímavému.
Tak som sa opäť objavila na riaditeľstve knižnice – určite na ich veľkú radosť – tento raz so žiadosťou o zapožičanie korešpondencie Hviezdoslava s Banšellom. Tento raz prišla väčšia debna ako tá prvá – a ja som sa dotýkala súkromných listov – síce len cez celofán, do ktorého boli obalené (rok 1960) – ktoré veľmi čulo prenášali zaujímavé informácie nielen medzi týmito dvomi aktérmi, ale aj medzi Hviezdoslavom a viacerými inými – vtedy verejne činnými osobami.
Zrazu bolo o čom písať – zrazu som videla zblízka vzťahy medzi týmito ľuďmi, ovplyvňujúcimi vtedajšie kultúrne dianie – a hlavne – konečne som videla Hviezdoslava ako človeka, dokonca so zmyslom pre humor – napríklad keď oslovoval Banšella „ty snop jeden, ale nie pšeničný, ale jačmenný, taký dobre pichľavý“. Dozvedela som sa aj to, že vznešená myšlienka zostaviť a vydať tento almanach vznikla „pri pohároch pivka dobrého“ – a podobné detaily a fakty, s ktorými som sa nikdy predtým nestretla. Niektoré z nich ani nesúviseli s mojím almanachom, ale použila som ich pre ich zaujímavosť.
Po odovzdaní diplomovky som bola jediná z našej skupiny, ktorá nemala odvahu ísť na dekanát a zistiť, ako dopadlo hodnotenie mojej práce. Moje obavy boli väčšie ako zvedavosť, a tak som to odkladala zo dňa na deň. Vravela som si, že na zlé správy je vždy dosť času a že každý deň, prežitý ešte v dobrej nádeji, je vítaný.
Až jedného dňa som na schodisku skoro vrazila do profesora Mráza. Išli sme obaja oproti sebe a keď som si to uvedomila, bolo neskoro na únik. A On ma oslovil: „Dievčička, gratulujem, teraz sa ponáhľam, ale raz mi budete musieť opísať, ako ste prišli na tú korešpondenciu“ – a išiel ďalej. Snáď nemusím napísať, že ja som ďalej nešla, skôr skákala od radosti.
