Z takzvaných kuchynských prác mám najradšej pečenie. Mám ho rada od detstva. Rada som sa pri ňom obšmietala okolo mamy – a to nielen pre možnosť vylizovať z misiek zvyšky plniek, i keď v tom mal môj vzťah k tejto práci svoje korene.
Najviac ma bavilo predvianočné pečenie, keď sa vyrábalo viac druhov koláčikov naraz, jednotlivé plechy plné cesta sa striedali vo vyhriatej rúre a to všetko prevoňalo celý byt. Čím som bola staršia, tým viac prác a zodpovednosti mama prenášala na mňa a mňa bavilo robiť niekoľko druhov plniek a poliev naraz, udivovať prehľadom o tom, kam ktorá patrí a hlavne potom žať slávu a pochvaly od spokojných konzumentov.
Podľa toho, ako som sa teraz vychválila, by bolo možné usudzovať, že v tejto činnosti som sa žiadneho trapasu nedopustila. Opak je pravdou. Jedným z prvých bola moja mrkvová torta.
Prvý raz som o nej počula – prekvapujúco – počas štúdia. Profesor, prednášajúci slovenskú realistickú literatúru, sa pre zaujímavosť zmienil o tom, že neraz jedol mrkvovú tortu, upečenú „tetou Boženou“ – B.S. Timravou. Keďže podľa našej reakcie na túto informáciu vycítil, že nás zaujala a boli sme chtiví ďalších podrobností, vyhovel nám a na chvíľu odbočil od odborného výkladu.
Jedával ju každoročne na oslavách spisovateľkiných narodenín, ktorých sa pravidelne zúčastňoval spolu s ostatnými vtedajšími autormi a literárnymi činiteľmi. Narodeniny sa každý rok odohrávali podľa rovnakého scenára:
Pozvaných hostí oslávenkyňa privítala obrovským množstvom bryndzových halušiek vo veľkom drevenom „korýtku“. Do halušiek bola zapichnutá originálna prezenčná listina – toľko drevených lyžíc, koľko malo prísť hostí. Ak ostala niektorá lyžica nepoužitá, okamžite sa zisťovalo, prečo daný hosť neprišiel, či nemá nejaké problémy a či mu netreba s niečím pomôcť.
Keď boli halušky zlikvidované, „a to sme si tie posledné napriek veľkému množstvu navzájom kradli – boli to totiž tie najlepšie, aké sme kedy jedli“, hovoril pán profesor, hrali kartové hry. V nich ich „teta Božena“ vždy nabila – a potom nasledoval ďalší chod hostiny – mrkvová torta. Bola vraj veľká ako koleso od voza a výborná ako žiadna iná.
Vtedy som si v duchu povedala, že si to starý pán s niečím poplietol – nikdy predtým som nepočula o tom, že by sa torta dala upiecť z mrkvy. Ako svadobný dar som však dostala od kohosi kuchársku knihu a keď som v nej listovala, na moje veľké prekvapenie som v nej objavila recept na túto pochúťku. A tak som sa rozhodla zmerať si sily s našou významnou realistkou.
Vysúkala som si rukávy, novomanželovi sľúbila kulinársky zážitok a začala piecť. Mohla by som odprisahať, že som sa priam otrocky držala receptu, niekoľkonásobne kontrolovala, či som na niečo nezabudla – a potom sa tešila na výsledok. Výsledok sa upiekol, dokonca sa mi podarilo dostať ho z formy, i keď jeho výška veľmi nepresahovala jeden centimeter. Kým chladol, chodila som okolo neho a utešovala som sa tým, že nie všetky torty musia byť prerezané, s plnkou vo vnútri, táto bude iste dobrá, ak lekvár a tú plnku jednoducho natriem navrch.
Keď som potom vychladnutý korpus vzala do rúk, zdal sa mi akýsi tvrdý. Žiaľ, ono sa mi to nielen zdalo. Bola to realita. Tá placka bola ťažká a tvrdá skoro ako z betónu. Manžel mi chcel urobiť radosť a dokázať, že sa to dá jesť a celou silou sa na to vrhol nožom. Bezvýsledne. Aby som dôkaz môjho neúspechu nemala na očiach, chcel manžel nepodarok strčiť do koša na smeti a vyniesť von. Nešlo ani to. „Torta“ mala o niečo väčší priemer ako kôš a manželova sila nestačila na to, aby ju zlomil. Nakoniec ju vyniesol zabalenú do novinového papiera a ja som sa zaprisahala, že už nikdy, naozaj nikdy nebudem piecť...
