Ďalší kulinársky trapas ma čakal, keď moja najlepšia priateľka chystala oslavu svojich narodenín. Priznala sa, že jej na tej oslave veľmi – veľmi záleží, pretože na ňu pozvala okrem ostatných svojich známych aj toho, do ktorého bola bezhlavo a už dlho zamilovaná. Po kratšej úvahe som rozhodla, že takáto udalosť sa v žiadnom prípade nezaobíde bez torty a navrhla som, že to bude môj darček k jej narodeninám. Bez váhania moju ponuku prijala. V jej očiach som vyrástla do nebotyčných výšin, ona by sa do takého projektu nepustila a ani nevedela, ako vyzerá tortová forma.
Pravdupovediac som s pečením torty – okrem tej mrkvovej – dovtedy nemala skoro žiadne skúsenosti. K tak náročnému pečeniu ma mama nikdy nepustila. Odvahu som však mala – hlavne vďaka tomu, že som sa rozhodla pre bežne predávané hotové práškové cesto. Doň sa podľa návodu mali pridať už len akési ingrediencie a čajová lyžička prášku do pečiva, čo vyzeralo celkom jednoducho a bezproblémovo.
Priateľka mi chcela pomáhať, a tak bola pri celom procese výroby. Pretože jej nechýbala fantázia, tortu chcela mať čo najlepšiu a bývala iba o dve poschodia nad nami, každú chvíľu odbiehala a prinášala čosi, čím by sme cesto mohli vylepšiť. Mne to nápadne pripomínalo Čapkovu poviedku o tom, ako piekli tortu psíček a mačička, aj keď priateľka prinášala veci do torty sa skutočne hodiace – tu čokoládu, tu oriešky či kandizované ovocie.
Keď sme to všetko zmiešali a mali sme pridať už len ten prášok do pečiva, bolo mi trápne tak šetriť na priateľke, ktorá do nej obetovala všetky domáce zásoby pochutín a bez váhania som – s istou dávkou veľkorysosti – do misy nasypala celý obsah vrecúška. Potom sme to všetko naliali do formy, tú vložili do predpisovo vyhriatej rúry a vzájomne sa chválili za našu odvahu, šikovnosť a vynaliezavosť.
Naša spokojnosť však netrvala dlho. Z rúry totiž po čase, v akom ani zďaleka ešte nemohla byť torta upečená, začal unikať dym. Vedela som, že v priebehu prvej fázy pečenia by sa rúra otvárať nemala, a tak sme sa len utešovali, že na jej dne asi ostalo niečo z predchádzajúceho pečenia a to sa teraz pripaľuje. Keď ale dym hustol, porušili sme pravidlo a pozreli, čo naša torta robí.
Ten pohľad bol hrozný. Cesto, povzbudené toľkou dávkou kypriaceho prášku, zistilo, že mu je forma malá a veselo kypelo, pretekalo cez jej okraje a vo veľkých kusoch padalo cez rošt na dno rúry. Tam podľahlo horúčave a menilo skupenstvo. V snahe aspoň niečo zachrániť som sa vrhla k telefónu a volala mame. Jej rada však bola zbytočná. Keď sme ju chceli uplatniť, v tortovej forme už vlastne žiadne cesto nebolo, iba akési úplne čierne uhlíky, ale aj tých bolo málo. Cez dymovú clonu, ktorá nás dve od seba delila, som videla, ako sa priateľka márne snaží vydolovať z toho spáleniska aspoň omrvinku.
Potom prešli roky bez väčšieho nezdaru. V čase, keď sa už môj syn pripravoval na štátnice a pracoval na diplomovke, navštevovali ho jeho spolužiaci v neobmedzených časových úsekoch a vzájomne si radili, ako sa čo najlepšie zhostiť tejto závažnej úlohy. Do synovej malej izby sa ich natrepalo toľko, že niekto vždy sedel na zemi a chrbtom sa opieral o dvere, takže som tam vôbec nemohla vojsť a o počte prítomných som sa dozvedala len podľa párov topánok, uložených v predsieni. Chcela som chlapcom dať najavo, že s nimi súcítim a okrem toho zahnať ich hlad, a tak som sa rozhodla niečo im upiecť.
Pretože syn miloval a dodnes miluje bublaninu a bolo to v čase čerešní, nebolo prečo váhať. Bublanina sa mi ohromne vydarila, nakrájanú, voňavú a posypanú cukrom som ju na veľkej mise cez balkón odniesla až k oknu jeho izby, okno vyklopila a cezeň strčila do izby ruku s misou. Privítal ju nadšený hurónsky rev. Na druhý deň sa syn dožadoval bublaniny znova a ja som ju upiekla. A potom znova a znova. Skutočne už neviem, koľkokrát za sebou deň po dni som ten koláč piekla, až sa mi celkom sprotivilo robiť dookola stále to isté. A tak keď syn začal zase prosíkať, zaťala som sa a ponúkala som mu na výber iné koláče. Nedal sa a nakoniec ma obmäkčil sľubom, že mi pri pečení pomôže – podľa toho som usúdila, že mu na tej nešťastnej bublanine ozaj veľmi záleží.
A tak sme sa pustili do pečenia. Keď bola bublanina v rúre, syn urýchlene opustil kuchyňu a vrhol sa k počítaču, ja na balkón, aby som si pokojne vyfajčila zaslúženú cigaretu, kým sa pustím do umývania riadu. Pri pohľade na špinavé nádoby na kuchynskej linke som s hrôzou zbadala, že v jednej z misiek ostal vyšľahaný sneh, ktorý sme mali zamiešať do cesta. Cesto v rúre už bolo poriadne teplé, ale mne to bolo jedno. Povyberala som z neho čerešne, potom som doň zamiešala zabudnutý sneh, vložila ho nazad do rúry a šla som na balkón s ďalšou cigaretou spamätať sa z nezdaru. Keď som sa opäť vrátila do kuchyne, z jednej misky na mňa nechápavo žmurkali tie vybraté čerešne. Musela to byť veľká dávka vzdoru a hnevu, čo ma donútilo opäť vytiahnuť cesto z rúry. Bolo už na povrchu stuhnuté, a tak som musela doň čerešne priamo vtláčať. Viem, že som si pritom hundrala pod nos – „Bude mať, čo chcel, aspoň mi už dá pokoj s bublaninou“.
Mýlila som sa. Keď som opäť nakrájaný nepodarok cez okno podala hladošom a pre istotu sa rýchlo vzdialila, po krátkom čase vpadol ku mne do kuchyne Jožo. Ešte sa olizoval a žobronil: „Teta, dajte mi recept pre mamu, ja som v živote nejedol lepšiu bublaninu!“ Iste pochopíte, že som mu tento recept dať nemohla.
