Stála som pred triedou priemyslováckych prvákov. Upieralo sa na mňa asi tridsať párov očí. Dalo sa z nich vyčítať kadečo, ale prevažoval názor: „Zbytočne sa tu nadrapuješ, mňa aj tak slohovať nenaučíš“.
„Slohovanie“ – ako študenti nazývali štylistiku, bolo druhým kameňom úrazu – hneď po pravopise – pre väčšinu mladých ľudí, zameraných skôr na exaktné, technické predmety, v ktorých sa všetko dalo odvodiť, zmerať, vypočítať či zvážiť. Lenže ja som bola mladá, plná energie a hlavne odhodlania zlomiť tento ich nezáujem či priamo odpor – a presvedčená o tom, že sa mi to podarí, stačí sa snažiť. A tak som sa snažila.
Stála som teda pred triedou a nadchýnala sa krásou dobre napísaného rozprávania, v podstate najjednoduchšieho slohového útvaru. Vysvetľovala som im, akých chýb by sa v ňom mali vyvarovať a okrem iného som sa snažila poukázať na to, čo ho robí zaujímavým a čo ho odlišuje od iných slohových útvarov: „Uvedomte si, že v rozprávaní môžete využiť všetky vrstvy slovnej zásoby jazyka. Keď teda napríklad píšete o starom otcovi, ktorý hovorí nárečím, bude zaujímavé, ak to nárečie použijete v jeho priamej reči. Je to prakticky jediný slohový útvar, kde si to môžete dovoliť a kde je to priamo žiaduce.“
Aby som to priklincovala, prečítali sme si niekoľko ukážok vydarených rozprávaní z rôznych literárnych diel i ukážky z prác ich starších spolužiakov z predchádzajúcich rokov. Keď potom skúsili sami v rámci domácich úloh vytvoriť niečo podobné, považovala som ich za dostatočne pripravených na klasifikovanú školskú slohovú prácu na tému „Zážitok, na ktorý nezabudnem.“
Keď som sedela za katedrou a pozerala sa na tie sklonené hlavy, zaujaté písaním a predstavila som si to množstvo zážitkov, ktoré si teraz v pamäti znova prehrávajú a snažia sa im dať písomnú podobu, uvedomovala som si, že som ich vlastne prinútila spomínať na zaujímavé a možno aj pozabudnuté zážitky. Považovala som to za pridanú hodnotu k nácviku štylistiky a bola som so sebou spokojná.
Učila som vtedy na strednej škole prvý rok – a tým sa dá vysvetliť moja nedočkavosť, s akou som sa vrhla na opravu týchto výtvorov. Mali mi poskytnúť spätnú väzbu – podľa ich úrovne som mala zistiť, ako som s mojím vysvetľovaním uspela. A aj som to zistila...
Zopár prvých opravených rozprávaní malo celkom slušnú úroveň, v postate ma ničím veľmi nezaujali, ale ani im nebolo veľmi čo vyčítať. Potom som otvorila ďalší zošit a v ňom som čítala príbeh, v ktorom Mišo – autor – rozprával o tom, ako bol s mladším bratom na hubách. Keď odchádzali z domu, mama mu dala brata na starosť a Mišo sa skutočne zodpovedne snažil zhostiť svojej úlohy. Zber sa im daril, košíky sa plnili, až zrazu Mišo zistil, že stratil brata z dohľadu. Začal kričať jeho meno, bezhlavo pobehoval po lese, nevedel ani, ktorým smerom sa za ním vydať, veľmi sa o súrodenca bál.
Keď som sa o neho pri čítaní príbehu začala už báť aj ja, konečne Mišo našiel svojho brata na akejsi čistinke. Brat stál, v ruke držal dlhý kus suchého konára, udieral ním o zem a snažil sa zabiť hada. Pritom s hrôzou v hlase kričal: „Ideš do p - - - !!!"
Vyvaľovala som oči na to inkriminované slovo – napísané pochopiteľne celé – a neverila som im. Predsa nie je možné, aby žiak – a Mišo bol jeden z najlepších v triede – niečo také napísal do školskej písomnej práce! A potom mi to došlo – takto si moji prváci vysvetľovali používanie „všetkých vrstiev slovnej zásoby jazyka“. A ja som ich k tomu priamo nabádala...
Mišovi som na obal zošita – ako to bolo zvykom – napísala jednotku. Práca bola ináč na veľmi dobrej úrovni, dej krásne vygradovaný, pravopis až na akúsi malú chybu výborný – iba to hrozné slovo som podčiarkla červenou vlnovkou ako nesprávne zvolený výraz a bola som zvedavá, čo s tým Mišo urobí.
Na ďalšej hodine, venovanej rozboru a oprave chýb v slohovej práci, som Miša po očku sledovala. Keď dostal svoj zošit a na obale videl tú jednotku, spokojne sa pousmial a otvoril zošit. Najprv našiel tú malú chybu, opravil ju a potom sa zadíval na moju vlnovku. Zvraštil čelo, nejako sa mu to nepozdávalo, pozrel na mňa, znova na vlnovku, znova na mňa, potom pokrútil hlavou, vzal zošit a odhodlane s ním vyštartoval ku katedre: „Súdružka profesorka, tu sa píše tvrdé y?“
Potom som učila ešte vyše štyridsať rokov – a zakaždým som pri vysvetľovaní typických znakov rozprávania videla pred sebou zapýrenú Mišovu tvár, keď zrazu – vidiac môj ohromený pohľad – pochopil, kde urobil chybu. Vďaka tomuto príbehu som potom už vždy žiakom zdôrazňovala, že môžu použiť všetky vrstvy slovnej zásoby okrem vulgarizmov. Možno sa čudovali, prečo to tak prízvukujem, ale ja som vedela svoje. A potvrdila sa mi aj tá stará pravda, že sa človek učí chybami.
