Pod tou tabuľou myslím tú pravú – školskú tabuľu, s ktorou sa každý z nás v istom období svojho života pravidelne stretával a my – učitelia – vlastne počas celého svojho produktívneho života. Pôjde teda zase o učiteľský trapas, akých bolo počas mojej vyše štyridsaťročnej pedagogickej praxe neúrekom veľa. Aj keď teraz na chvíľku odbočím od témy, nedá mi nespomenúť môj snáď najkrajší a zároveň najkratší pedagogický trapas:
Vošla som v septembri prvý raz k novým žiakom, prvákom, všetci vstali, aby ma privítali. Iba jeden nevstal. Tak som sa na neho prísne obrátila so slovami: „Vy neviete, že učiteľa, prichádzajúceho na hodinu zdravíme tým, že vstaneme? Ako sa voláte, človeče?“ A dostala som odpoveď: „Prosím, ja sa volám Človečko a ja stojím.“
Vráťme sa však k tej tabuli. Ona mi totiž spôsobila problém hneď pri mojej prvej hospitácii. Hospitácie sú celkove tou súčasťou pedagogickej práce, ktorú učitelia všeobecne nemajú radi. Ide totiž o prítomnosť niekoho z vedenia školy na vašej vyučovacej hodine s cieľom skontrolovať váš pedagogický postup, vaše pôsobenie na žiakov, vašu spôsobilosť, plnenie učebného plánu a ešte asi tisíc iných vecí. Akákoľvek kontrola stavia kontrolovaného do nevýhodnej pozície, kontrola práce s ľuďmi obzvlášť. Každý „kontrolór“ sa vždy snaží nájsť chybu, lebo ináč by bola jeho práca zbytočnou a všetci dobre vieme, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Všetky tieto fakty som si plne uvedomovala a moje obavy boli ešte znásobené neskúsenosťou začínajúceho učiteľa a faktom, že mi na hodinu prišiel riaditeľ školy, navyše tiež slovenčinár.
Čo som vtedy vlastne učila a ako prebiehala tá hodina, si už vôbec nepamätám, viem len, že ja som s ňou bola celkom spokojná a že na jej konci som bola spotená a vyčerpaná od maximálneho sústredenia a snahy pokaziť čo najmenej. Zo všetkého najviac som potrebovala sadnúť si v kabinete a s vyloženými nohami si vypiť poriadnu dávku čiernej kávy. Lenže riaditeľ ma hneď pozval do svojej kancelárie na rozbor hodiny a ja som musela pozvanie prijať. Koniec-koncov som ho prijala rada s vedomím, že aspoň budem čím skôr vedieť, ako som dopadla.
Riaditeľ ma usadil do kresla, sám si sadol za svoj písací stôl a s ustarostenou tvárou sústredene sa pozeral do notesa, do ktorého si písal na hodine poznámky. Potom sa pozrel na mňa a konštatoval: „Kolegyňa, na tejto hodine ste sa dopustili troch závažných chýb.“ Moja pôvodná spokojnosť okamžite vyprchala, neostalo po nej ani stopy. Isteže, s nejakou tou výhradou som počítala – ale až tri? A závažné?! Môj mozog začal urýchlene pacovať a hľadať, kde som asi tak mohla riaditeľa sklamať a popritom sa márne snažil zistiť informáciu, či človek, ktorý spácha na jedinej hodine tri závažné chyby, môže ešte dúfať, že ho s okamžitou platnosťou nevyhodia z práce.
Po náležitej pauze, ktorú mi riaditeľ po svojom ortieli doprial – asi aby som si plne uvedomila vážnosť situácie, pokračoval: „Kolegyňa, pod jedným zo stolov v tom rade pri dverách sa po celú hodinu váľal akýsi papier. A vy ste si to vôbec nevšimli a neprikázali ste odstrániť ho!“ Nuž, mal pravdu, ja by som si v tej napätej situácii, v akej som po celý čas bola, nevšimla ani oveľa väčší prečin ako kus papiera pod stolom... Ale ak toto je jedna z tých závažných chýb, tak potom už ostávajú na moje vyhodenie iba dve – a trochu mi odľahlo.
Riaditeľ však pokračoval: „Po druhé, vy ste nechali po celú hodinu otvorené dve posledné okná a neprikázali ich zavrieť. Keď potom popoludní prídu do školy večernisti, sťažujú sa mi, že je im v triedach zima!“
Opäť mal pravdu, popoludní – až do večera sa v tej triede učili frekventanti večernej školy a vtedy bolo ozaj v triedach chladno – lenže ja som si pri tom sústredení ani neuvedomila, že v triede vôbec nejaké okná existujú! A ak toto považuje za závažnú pedagogickú chybu, tak potom... odľahlo mi natoľko, že som sa nevdojak usmiala a musela som rýchlo skloniť hlavu, aby si to môj nadriadený nevšimol. Pozrela som sa na neho až keď vo vyratúvaní mojich chýb pokračoval:
„A po tretie – vám nikto nikdy nevysvetlil, že tabuľa sa má zotierať takto a nie takto?“ – keď zdvihol ruku, aby mi ukázal, ako teda postupovať pri tomto úkone, nemohla som sa zdržať, zase mi bolo do smiechu a rýchlo som sklonila hlavu. Keď ma po tomto rozbore hodiny prepustil na slobodu, vychádzala som z riaditeľne spokojná sama so sebou – keďže aj hospitujúci konštatoval, že až na tieto nedostatky bola hodina v podstate dobrá. To, že som vlastne nevidela, ako sa má tá nešťastná tabuľa zotierať, ma ani trošku netrápilo.
O nejaký mesiac neskôr sa riaditeľ opäť nanominoval ku mne na tzv. následnú hospitáciu, cieľom ktorej bolo zistiť, či som už odstránila zistené nedostatky. Samozrejme som hneď na začiatku hodiny dala pozatvárať všetky okná a vyzbierať papiere, ale keď som v priebehu výkladu začala písať poznámky na tabuľu, uvedomila som si, že je zle. Nech som akokoľvek šetrila miestom a písala čo najmenšie písmená, bolo jasné, že sa mi všetko potrebné na tabuľu naraz nevmestí a že ju bude treba zotrieť. Ale ako? Samozrejme som si vôbec nepamätala, ako som ju zotierala, keď to bolo na minulej hodine nesprávne. Pred touto hodinou som sa pýtala všetkých starších a skúsených kolegov, ako si počínať – nikto mi nevedel poradiť, väčšinou ani nevedeli, ako to robia oni sami. Skutočne v poslednej chvíli, keď by sa mi už na tabuľu nebolo vmestilo ani jedno písmenko, som prišla na to, ako problém vyriešiť: jednoducho som požiadala jedného študenta, aby mi tú tabuľu zotrel.
Spokojná sama so sebou a pyšná na to, ako som riaditeľovi prešla cez rozum, som potom šla na rozbor. Riaditeľ bol vcelku spokojný, pochválil ma, že som si jeho upozornenia vzala k srdcu, ale mal ešte stále jednu výhradu: „Kolegyňa, nestačí, že vy viete, ako sa má správne zotierať tabuľa, ja som vás na to upozornil hlavne preto, aby ste to naučili aj študentov!“
Keďže som sa vôbec nepozerala, ako si počínal ten žiak miesto mňa, zase som nevedela, ako na to. Napriek tomu som celkom zdarne odučila niekoľko nasledujúcich rokov, kým som sa pri akejsi príležitosti riaditeľovi priznala, že naďalej neviem, ako to má byť s tou tabuľou. Ale to som už bola považovaná za starého a skúseného člena učiteľského zboru – a po jeho vysvetlení o poznatok múdrejšia: „Jedine zhora dole, kolegyňa, len zhora dole, aby ste nerozvírili čiastočky kriedy.“
