Napriek tomu, že sa môj predchádzajúci trapas nestretol u poniektorých čitateľov s pochopením, mienim i naďalej popisovať moje nezdary a vtipné, či komické situácie v mojom živote. Som presvedčená, že tým nikomu neubližujem – veď kto nie je naladený na takýto spôsob sebareflexie, to nemusí čítať. A tí, ktorí majú moju „krvnú skupinu“, ma chápu, tým je moje písanie adresované a tým chcem aspoň na pár minút umožniť odpútať sa od vážnych a ťažkých problémov súčasnosti. Kým sa mi to bude dariť a kým budem mať o čom písať, nemienim s tým prestať.
Minule som popisovala môj vzťah k technike a moje celoživotné problémy s ňou. Mal to byť vlastne úvod k oveľa ťažším a vážnejším ťažkostiam – ťažkostiam so šoférovaním. Boli vážnejšie, pretože pri tejto činnosti ide o život, a to nielen môj...
Už v autoškole mi bolo jasné, že ma tu neučia niečo, čomu by som sa chcela v budúcnosti venovať. Čo tam odo mňa chceli, som sa síce snažila dôkladne naučiť a pochopiť, ale bez zápalu a nadšenia. Uznávam, že „všetko, čo sa naučíš, sa ti raz môže zísť“, ale dúfala som, že takáto okolnosť nikdy nenastane. Opak bol pravdou a po rokoch bez šoférskej praxe ma okolnosti donútili oprášiť si autoškolské vedomosti a hlavne prax – a byť šoférom rodiny.
A tak som – zase bez chuti a elánu, len z povinnosti – absolvovala cvičné jazdy. Po krátkom čase mi už niektoré trasy nerobili problémy, poznala som všetky ich zákernosti a bola som schopná pri šoférovaní hovoriť a myslieť aj na niečo iné, ako sú spojka a plyn.
Oveľa ťažšie však bolo absolvovať prvý raz nejakú novú trasu. Vtedy som sa sústreďovala tak, že som mala okuliare až pred čelným sklom a krvi by sa vo mne nikto nedorezal. Tieto situácie som z duše nenávidela, ale občas som sa im nemohla vyhnúť.
Jednou z nich bola tá, keď mi raz neskoro večer po koncerte volala sestra, členka filharmónie. Necítila sa dobre a chcela, aby som ju z práce odviezla domov. Cesta z centra mesta na dosť vzdialené sídlisko bola pre mňa úplne nová, plná nástrah a keby nešlo o sestru, nič by ma k nej nedonútilo. O ňu však šlo, a tak som zburcovala všetku odvahu a vydala sa na záchrannú misiu.
Pretože nešťastie nechodí po horách, ale často aj po mne, keď som už mala sestru v aute, začalo silne pršať. Vlastne nie pršať, ale liať. Stierače pracovali, čo im sily stačili, ale aj tak som mala pred sebou skoro súvislú clonu, cez ktorú som len sem-tam zisťovala, kde sa nachádzame. Zdravý rozum mi diktoval vysadiť nielen sestru pred jej bytom, ale aj seba a prečkať u nej tento nečas. Lenže zdravý rozum je práve to, čo ma veľmi často – a hlavne v takýchto situáciách – opúšťa.
Sestru som teda pred jej blokom vysadila a presne v momente, keď som sa vrátila na hlavnú cestu sídliska, k všetkej tej hrôze ešte navyše zhaslo pouličné osvetlenie. Na strechu auta silne bubnoval dážď, po oknách stekali prúdy vody, všade okolo úplná tma a len kdesi predo mnou sa črtali dve červené zadné svetielka akéhosi auta, idúceho mojím smerom. Spomenula som si na manželovu radu, že v takýchto prípadoch je dobré držať sa takéhoto vozidla a dúfať, že jeho šofér viac vidí a hlavne viac vie. Tak som sa ho teda držala – nič iné som ani robiť nemohla – v tej tme som sa vôbec nedokázala orientovať. Keď ten predo mnou zabočil doprava, zabočila som aj ja – a zrazu som s veľkou radosťou zistila, že sme na tom veľkom novom nadjazde, ktorý vedie k môjmu sídlisku. Bola som vďačná osudu, že mi poslal do cesty vodiča, ktorý ide presne tam, kam ja.
Moja radosť však netrvala dlho. Slepo dôverujúc tomu predo mnou som ho nasledovala – a zrazu sme boli obaja pod tým nadjazdom – ani neviem, ako sme z neho zišli. On bol zrejme tam, kde byť chcel, čo však nebol môj prípad.
Vedela som, že sa musím dostať opäť hore, na ten nadjazd a nejasne som pred sebou videla dve cesty, dve možnosti, ako sa tam dostať. Vybrala som si jednu z nich a teraz už neviem, podľa čoho som zrazu zistila, že je zle, že idem hore po úzkej jednosmerke – v protismere. V duchu som sa modlila, aby nič nešlo oproti mne dole z nadjazdu a nevdojak som sa telom zvnútra tlačila na dvere auta, akoby som tak v prípade stretu zabrala čo najmenej miesta...
Už-už som bola hore, keď som zrazu pred sebou videla široko rozkročeného policajta s lampášom v ruke. Ani ním nemusel veľmi kývať, aby mi bolo jasné, že ma zastavuje. Nemám tušenie, ako som auto zastavila, vyskočila z neho, vrhla sa na prekvapeného policajta, povesila sa mu na krk a vykrikovala: „Vás mi samo nebo poslalo, vás som si vymodlila, ani neviete, ako som chcela, aby ste sa tu zjavili a pomohli mi“.
Nemusím snáď zdôrazňovať, že som týmto svojím výstupom prekvapila samú seba, nikdy by som si nemyslela, že som niečoho takého schopná. Lenže chudáka policajta som vyľakala. Silou-mocou sa ma snažil od seba odtrhnúť a dohováral mi: „Občianka, len pokoj, veď sa nič nestalo, veď o nič nejde, veď ste v poriadku a auto tiež!“ Keď ma konečne od seba odtrhol a ja som prestala jačať, zaujímal sa, kam vlastne chcem ísť. Potom ma opatrne posadil nazad do auta, zavrel za mnou dvere, opäť sa naširoko rozkročil na ceste – už širokej dvojprúdovke – lampášom v ruke zastavoval pomyselnú premávku a uvoľňoval mi cestu, po ktorej široko-ďaleko okrem mňa nešlo žiadne auto. Stál tam tak dosť dlho kývajúc lampášom a keďže medzitým naskočilo pouličné osvetlenie, mohla som ešte chvíľu sledovať v spätnom zrkadle jeho zmenšujúcu sa postavu.
Po čase sa do podobnej situácie zhodou okolností dostal môj švagor. Spomenul si na mňa, tiež sa vrhol na policajta, tiež sa mu snažil nahovoriť, že ho rád vidí – a napriek tomu mu zhabali vodičský preukaz a musel zaplatiť mastnú pokutu. Zrejme je pravdou, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
A mimochodom, nemusíte sa ma báť – už veľmi dlho nešoférujem...
