S manželovým rozhodnutím, že cudzie krajiny budeme poznávať nielen po stránke geografickej, ale aj gastronomickej, som bezvýhradne súhlasila, kým nedošlo na špagety. Tie mám síce celkom rada, problém je v tom, že ich neviem jesť. Keď si ich namotám na vidličku málo, visí mi z nich ešte niekoľko metrov do taniera a neostáva iné, ako ich do seba súkať s patričnými zvukovými efektami. A keď si ich natočím viac, mám na vidličke také sústo, na ktoré by som potrebovala aspoň dvojnásobne veľké ústa. Preto ich jem zásadne len v súkromí domova a aj to podľa možnosti v úplnej samote.
V Taliansku pochopiteľne na špagety došlo. Bolo to v Rimini, túlali sme sa po typických úzkych a krivolakých uličkách a rozprávali sa o Felliniho filmoch, ktoré niekde v tých miestach mali svoj zrod. Uprostred debaty si zrazu manžel spomenul, že mu ktosi hovoril o riminskej reštaurácii, ktorá sa špecializuje na špagety a podávajú sa v nej vraj tie najlepšie v celom Taliansku. Ani som sa nepokúsila zvrátiť jeho úmysel nájsť ju – boli sme hladní a vedela som, že nemám žiadne vyhliadky na úspech.
Tá reštaurácia bola veľmi pekná a noblesná. Zariadená bola robustným rustikálnym nábytkom – ale to najkrajšie bolo hore – na strope. Z hrubých tmavohnedých drevených trámov nad našimi hlavami viseli celé krásne vyúdené šunky, rôzne klobásy a salámy a spomedzi nich sa na nás usmievali nádherné vence zlatožltej cibule, snehobieleho cesnaku a celé girlandy kukuričných klasov.
V takomto prostredí by človek pocítil hlad, aj keby práve prišiel z lukulskej hostiny. Protiklad celkového vidieckeho štýlu zariadenia miestnosti tvoril personál – čašníci v snehobielych zásterách od pása až po zem sa okolo hostí pohybovali ako figúrky, vystrúhané z dreva, všetci napohľad rovnako vysokí, štíhli a čiernovlasí. Bolo ich tam viac ako stolov, nenápadní a tichí, akoby tam vôbec neboli a pritom stačilo zdvihnúť hlavu od taniera – a už niektorý z nich priskočil, aby mohol splniť vaše prípadné prianie. No a v tomto prostredí sme si tie nešťastné špagety objednali.
Kým ich nepriniesli, cítila som sa príjemne. Potom to začalo byť horšie. Hrôzu mi naháňala už samotná predstava, že mám zápasiť s cestovinami, červenými od kečupu na tom belostnom obruse bez jedinej škvrnky. Kým si manžel už pochvaľoval dobrý výber z tej obrovskej ponuky na jedálnom lístku a veselo si pochutnával na špagetách „a la carabiniere!“, ja som ešte len rozmýšľala nad stratégiou boja. Pritom som si všimla, že ma, tváriac sa úplne nenápadne, pozoruje jeden z čašníkov. Zaujal takú pozíciu neďaleko nášho stola, že ma mal ako na tanieri. Pozorovaním hostí a hlavne cudzincov si zrejme krátil čas, kým nebol potrebný. A to, že sa zameral práve na mňa, som si zrejme zavinila sama svojím otáľaním a neistotou.
Keďže nemám vo zvyku vzdávať sa, pustila som sa do jedla. Neviem, či to bolo pri prvom či druhom súste, keď sa mi podarilo vytisnúť niekoľko špagiet z taniera tak, že ony zase z neho vytisli kečup a na obruse pri mojom tanieri sa objavila dosť veľká červená škvrna. Zneistila som ešte viac a zatiaľ, čo ma manžel upokojoval, že to sa predsa stáva, ja som sa len tak kradmo, po očku pozrela na toho „môjho“ čašníka s nádejou, že to nezbadal.
A čuduj sa svete, on vôbec na svojom mieste nestál, teda nič nevidel – a keď fľak prikryjem tanierom, nájdu dôkaz mojej nešikovnosti až po našom odchode! Uľavilo sa mi a pustila som sa znova do jedla, keď sa zrazu celkom pri mne ozvalo nezrozumiteľné talianske bľabotanie. Nado mnou sa s úsmevom skláňal môj pozorovateľ, v rukách držal čistučký bielučký nažehlený obrúsok a chcel ho prestrieť pod môj tanier a tak zakryť to, za čo som sa hanbila. A ja, vedomá si svojej viny, som mu chcela pomôcť – a celú moju porciu špagiet spolu s kečupom a parmezánom som mu jediným pohybom vysypala na tú jeho skvostnú bielu zásteru.
Ďalej si už nič nepamätám, vraj mi priniesli ďalšiu porciu, prišiel s ňou vrchný čašník a ak mu manžel dobre rozumel, on sa za „môjho“ čašníka ospravedlňoval. Ja som si vydýchla, až keď sme po večeri z reštaurácie vypadli a vtedy som sa aj zaprisahala, že už nikdy, ale naozaj nikdy si špagety neobjednám. Je snáď zbytočné dodávať, že som toto rozhodnutie dodnes neporušila. Ale keď si v domácom súkromí pochutnávam na špagetách, spomeniem si na tie šunky a klobásy a zakaždým si sľubujem, že si určite vyrobím aspoň veniec z cibule a cesnaku...
