Trapas stužkový

Ako sa možno strápniť na stužkovej

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Keď sa tak prehŕňam v zbierke mojich trapasov a vyberám z nich jeden na dnes, uvedomujem si, že vlastne ani neviem, prečo som začala ich zverejňovanie od mojich vysokoškolských čias. Trapasy ma sprevádzajú celý život a ak chcem aspoň trochu dodržať ich chronologický sled, mala som začať nielen strednou, ale dokonca už základnou školou.

Už tam, niekedy v roku 1947 či 48 – bola som druháčka či tretiačka – na jednej vyučovacej hodine zachrčalo a zapískalo v školskom rozhlase a potom sa ozval hlas nášho riaditeľa. Vyzval nás, aby sme si pripravili zošity a perá a zapísali si do nich pre nás absolútne nové slová – „súdruh“ a „súdružka“. Máme si ich dobre zapamätať a takto odteraz oslovovať našich vyučujúcich. Aj on je pre nás odteraz nie pán, ale súdruh riaditeľ. Zároveň upozornil vyučujúcich, že majú dbať na to, aby sa toto nariadenie dôsledne dodržiavalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mne sa tie slová – ako všetko nové, čo sme sa v škole učili, zapáčili. A keďže som mala rada pochvaly, hneď na prvej prestávke po tejto hodine som vybehla na chodbu s nádejou, že si nejakú vyslúžim. Ako naschvál – mojou obeťou sa stala rádová sestra Klotilda, ktorá nás učila náboženstvo. Plná očakávania jej pochvalnej reakcie som sa postavila pred ňu a spustila: „Súdružka, pochválen buď...“ – pozdrav som, vidiac jej zmeravenú tvár a vyčítavý pohľad, nedokončila. A v podstate až omnoho neskôr som pochopila, prečo nebola – ináč usmievavá sestrička – nadšená.

Na strednej škole bolo tých trapasov – menších či väčších veľmi veľa a skoro všetky vznikli za spoluúčasti a najčastejšie z podnetu mojej vtedajšej spolužiačky a veľmi dobrej priateľky – Adely Gáborovej, neskôr celoživotnej úspešnej členky činoherného súboru nitrianskeho divadla.

SkryťVypnúť reklamu

K najväčšiemu a asi aj najpamätnejšiemu z mojich stredoškolských trapasov došlo na našej stužkovej slávnosti. Päťdesiate roky minulého storočia neboli naklonené slávnostiam tohto druhu. Stužkové boli považované za buržoázny prežitok a keďže bolo ťažké ich celkom zakázať – tradícia je tradícia – povolili ich, ale smeli sa konať len na pôde školy – v telocvični alebo triede, bez účasti pozvaných hostí. Triedny učiteľ jednoducho pripol svojim žiakom stužky, jedna-dve ochotné mamičky doniesli nejaké zákusky, ktoré sa zapili limonádou – žltou alebo červenou – a šlo sa domov. No a toto sme si my s Adelou nevedeli predstaviť.

SkryťVypnúť reklamu

Po krátkej porade – nikdy sme nemali ďaleko od slov k činom a do všetkého sme sa púšťali strmhlav, sme sa išli vypýtať od triedneho z vyučovania, lebo „musíme si ísť vybaviť povolenie mať stužkovú takú, akú si ju predstavuje naša trieda“. Triedny, nekonečne láskavý človek, ktorý nám len málokedy niečo zakázal, nás zaskočený varoval pred sklamaním – bol presvedčený, že sa nám to nepodarí.

V budove vtedajšieho KNV (krajský národný výbor) – šli sme tam, lebo to bola jediná úradná ustanovizeň, o ktorej sme vedeli, kde sa nachádza – nás hneď na prízemí zastavil vrátnik. Keď si vypočul, s čím prichádzame, poslal nás na odbor školstva a hneď nás tam aj telefonicky ohlásil, pričom sa tváril, akoby od nás počul niečo nehorázne a neslýchané.

SkryťVypnúť reklamu

V kancelárii, do ktorej nás poslal, bol len jediný písací stôl a za ním jediný človek, ktorého Adela skoro vôbec nepustila k slovu. Nielen on, aj ja som bola šokovaná tým, čo zo seba chrlila: vykreslila mu triedu, akú toto mesto ešte nemalo, samých oduševnených a výborných študentov s príkladným správaním a postojmi, ktorí sa štyri roky okrem štúdia zapájali do všetkých brigád a akcií, vynikali v zbere i na športových podujatiach a pritom sa tešili na svoju vysnívanú stužkovú – nuž či si ju nezaslúžia?!

V kratučkej pauze, keď sa Adela potrebovala nadýchnuť, bola prerušená otázkou: „A kde by ste tú stužkovú chceli mať?“ No a to bolo niečo, na čo sme neboli pripravené – v celom našom bojovom zápale šlo len o to, aby to bolo niekde mimo školy – ale kde konkrétne – to sme si nepremysleli. A pretože jediné vhodné miesto, ktoré sme poznali, lebo nás tam vodili na výchovné koncerty, bol Slovan, vykoktali sme túto nehoráznosť ako pripravený a premyslený fakt.

Človek za stolom pritiahol k sebe stroj a začal písať, potom sa obrátil na Adelu s otázkou: „Stačí do 24. hodiny?“ a ona bez rozmýšľania povedala: „Aspoň do jednej!“ – a o chvíľu sme boli na chodbe s potvrdením, že sa našej triede povoľuje mať stužkovú slávnosť dňa toho a toho v hoteli Slovan. Keď sme ho odovzdávali triednemu, ten na nás vytreštil oči a ešte dlho po prečítaní krútil neveriacky hlavou...

No a potom začali prípravy. Dvorana hotela Slovan bola nádherná veľká sála, asi najhonosnejšia vo vtedajších Košiciach. Mala krásnu štukovú výzdobu a velikánske krištáľové lustre a bola taká noblesná, že som do nej umiestňovala vo svojich predstavách prvý ples Nataše z Vojny a mieru predtým, ako bol natočený rovnomenný film.

No a takéto miesto zaväzovalo – zvolali sme celotriednu poradu a výsledkom bolo rozhodnutie, že my, dievčatá musíme mať dlhé večerné šaty a topánky na vysokých podpätkoch, čo dovtedy žiadna z nás nemala. Naše mamky sa teda rozbehli po obchodoch a kupovali látky – väčšine z nás šili oblečenie svojpomocne doma – jednako to vyšlo lacnejšie ako hotová konfekcia a jednako tá vtedajšia konfekcia nebola nič moc. No a na šitie na mieru v salóne mal peniaze len málokto.

Jedinou dostupnou látkou na večerné šaty bol vtedy taft (meter á 11Kčs) – a ten sa v obchodoch našťastie vyskytoval vo veľkej farebnej škále, takže sme sa nemuseli báť, že budeme všetky rovnaké. Model, ktorý som si ja vybrala, bol celkom jednoduchý. Jeho jedinou ozdobou bol široký nariasený pruh látky, volán, ktorý začínal kdesi pod kolenami a končil centimeter nad zemou. Bol prišitý čiernou zamatovou stužkou a takú istú som mala s príveskom na krku.

Spolu s Adelou sme veľkú pozornosť venovali príprave scenára, podľa ktorého mal večer prebiehať. Dali sme si záležať na našom slávnostnom vstupe do sály a mali sme ho pripravený nasledovne: kým budú prichádzať hostia – rodičia, učitelia a naši partneri a partnerky, budeme v prípravnom salóniku, aby nás nik nevidel. Keď už budú všetci usadení na svojich miestach, my sa v priestore pred vchodom do sály zoradíme do dvojstupov, personál hotela nám otvorí dvojkrídlové dvere a my slávnostným, dôstojným krokom za zvukov Chopinovej polonézy vkráčame a vyvoláme nadšený potlesk prítomných.

V hodine H všetko šlo podľa plánu, do hotela sa trúsili naši hostia, my sme v salóniku robili posledné úpravy na našich róbach a keď sme dostali pokyn, že už sú všetci pozvaní v sále, začali sme sa zoraďovať do vopred dohodnutých dvojíc. Lenže vtom si náš triedny uvedomil, že do sály treba uviesť aj riaditeľa školy, že ten by mal ísť na čele nášho sprievodu a mal by byť vedený dvomi dievčatami. To sme nemali pripravené, a tak triedny vzal za ruku dve najvyššie dievčatá triedy – Terku a mňa – a prikázal nám okamžite sa ujať riaditeľa. Ten nám s úsmevom ponúkol ramená, my sme sa do nich celé roztrasené zakvačili – a vtom sa pred nami otvorili dvere a zaznela hudba.

Spolu s riaditeľom sme teda tvorili prvú trojicu a pred nami sa otvoril pohľad na nádherne osvetlenú sálu, žiariace lustre a tváre množstva ľudí, ktorí sa na nás dívali a začali nám tlieskať. Všetko tak, ako sme si to naplánovali. Bol by to nádherný pocit – keby ma čosi neustále neťahalo k zemi. Každým krokom sa vzdialenosť medzi mojou tvárou a podlahou zmenšovala – a ja som nevedela, čo sa deje. Keď som už šla skoro v predklone, riaditeľ zastavil náš sprievod a pošepkal mi: „Tak si už vytiahni tie šaty!“

A vtedy mi to došlo – zvnútra som si hneď prvým krokom pristúpila okraj šiat a každým ďalším som v nich šla ďalej a ďalej. Obliala ma hrôza a v snahe vec čím skôr napraviť, som rýchlo a z celej sily šatami trhla. Medzitým prestala hrať hudba, utíchol aj potlesk a sálou sa ozval len zvuk odtrhávajúceho sa volánu. Akonáhle som mala nohy vyslobodené, riaditeľ a my s ním sme pokračovali v slávnostnom nástupe – len za mnou sa smutne po zemi vliekla odtrhnutá časť môjho ozdobného volánu a ja som mala chuť utiecť...

Hneď po oficiálnej časti stužkovej som sa zavrela na toalete, aby som sa vyplakala a keď ma tam prišli prosiť moja a Adelina mamka, aby som konečne vyliezla, prisahala som, že absolútne nikdy už odtiaľ nevyjdem a že chcem skončiť so svojím životom. Už ani neviem, ako ma od toho odhovorili, narýchlo prišili, čo sa ešte dalo – a akosi ma prehovorili aj k návratu do sály.

A tam som potom tancovala s Ním, On ma potom napriek tomuto trapasu odprevádzal domov a o pár rokov si ma aj vzal...

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  236x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu