Keď sa väčšina mojich kolegov začala chystať na spoločnú dovolenku na Sliezskom dome v Tatrách počas jarných prázdnin, doma som to pre istotu ani nespomenula. Prvý raz a aj naposledy som totiž mala na nohách lyže, keď som bola asi sedemročná a odvtedy nikdy viac. Pri mojej príslovečnej antipatii k športu a celkove k pohybu ako takému sa ani niet čo čudovať. Moja predstava trávenia prázdnin sa značne líšila od tej kolegami neustále pretriasanej. Ktorýsi z nich to ale manželovi poza môj chrbát nabonzoval.
Manžel nebol žiadny vynikajúci športovec, ale väčšine športov sa rekreačne venoval a pohyb mal dokonca rád. A tak začal predo mnou maľovať reklamné obrázky – mala som si predstavovať slnkom zaliate ležadlá pred luxusnou vysokohorskou chatou a mňa, ako si v nich po celé dni vylihúvam zabalená do teplej kožušiny a sem-tam si usrkávam z vysokých pohárov s lahodnými nápojmi. Mám pocit, že takýmto obrázkom by podľahol aj väčší lenivec, ako som ja – a tak som sa nakoniec na to všetko začala tešiť a pritom mi vôbec nezišlo na um, že k tej chate, ležadlám a kožušine sa najprv treba dostať.
Keď sme v Tatranskej Polianke hromadne vystúpili z električky a ja som nevdojak začala obdivovať tú krásu okolo mňa, chytil ma okolo pliec náš dvojmetrový telocvikár a povedal: „Vidíš, a toto všetko bude pod nami, keď sa vyškriabeme hore“. V tom momente som pochopila, že je zle, v hlave sa mi konečne rozsvietila kontrolka a okamžite som v cestovnom poriadku hľadala spiatočný spoj.
Ostatní ma začali prehovárať, hovorili o tom, kto všetko a za akých ťažkých podmienok tú cestu už neraz zdolal, nepomohlo pochopiteľne nič. Nakoniec sa kolega, ktorý bol organizátorom celého podujatia, zmienil o tom, že koniec-koncov každú chvíľu by mal prísť pre našu batožinu ratrak – a snáď by som sa doň pri dobrej vôli ratrakára dostala aj ja. To ma zaujalo. Nikdy predtým som nepočula o tom, že existuje slovo ratrak, nieto ešte vec, ktorú označuje. Ale myšlienka, že jestvuje voľačo, čo by ma bez námahy mohlo dostať hore, bola lákavá. Zachytila som síce tiché pochybovačné poznámky kolegov o tom, že sa na tom vozidle osoby voziť nesmú a že to tí ratrakári robia veľmi neradi a len v krajných situáciách, ale rozhodla som sa ignorovať toľký pesimizmus.
A tak sme sa všetci – bolo nás vyše dvadsať – vydali cez zasneženú lúku k úpätiu Gerlachu. Teda neviem, či to bolo úpätie, ale na opačnom konci lúky boli husté stromy a tie sa postupne ťahali až do tých výšin, ktoré už ani im nevyhovovali a kde ich vystriedala kosodrevina. Tu dole začínala či končila pomerne úzka cesta, udupaná pásmi ratraku, ktorý pravidelne chodil hore a dolu s batožinou hostí Sliezskeho domu. Podľa jeho stôp som pochopila, že ide o čosi ako snežný tank. Jeho stopy tu boli, čiže sme boli na správnom mieste, lenže ratrak mal zatiaľ absenciu. Všetci kolegovia začali zo seba zhadzovať obrovské batohy, naplnené všetkým, čo našinec potrebuje na týždennú dovolenku, na jednu kopu hneď po pravej strane cesty. Vyrobili tak pyramídu, za ktorou sa vysoký človek mohol bezpečne skryť a postupne okolo nej vyrobili aj akúsi palisádu z lyží a palíc, zapichnutých do snehu. Keďže ratrak sa ešte stále neobjavil, začali si ohromne pochvaľovať, že tam s tou batožinou ostanem a že nemusia čakať a môžu sa vydať na cestu. Bolo už neskoré popoludnie a čakala ich dlhá cesta, potme mohla byť nebezpečná. A tak sa so mnou rozlúčili, manžel ma mnohonásobne uistil, že ratrak sa každú chvíľu objaví – a zmizli za stromami. Keď som ich už vôbec nemala šancu vidieť, doľahol ku mne ešte krik niekoho z nich: „A keby si mala hlad, v tom mojom hnedom batohu v bočnom vrecku nájdeš makovník!“
Bolo mi krásne, svet bol ružový, všetci ma považovali za hrdinu a obetavca a mne bolo príjemne a pohodlne, keď som sa uvelebila na jednom z batohov, ktorý som si vytiahla na miesto, kde ešte trochu svietilo slnko a kochala sa okolím. Predo mnou bola bieloskvúca zasnežená lúka, poničená len našimi stopami, sneh krásne iskril na slnku, za mnou husté – prehusté stromy, úplné ticho, nikde ani letáčika, nieto ešte človiečika. Neviem, ako dlho som si to takto užívala...
Zrazu som si však uvedomila, že mi začína byť trochu chladno, posledné lúče slnka už zmizli. A ratrak nikde. Vstala som z batoha, odtiahla ho nazad k ostatným a niekoľkokrát obehla kopu batožiny pre zahriatie. To ma trochu vzpružilo, ale znepokojovali ma čoraz dlhšie tiene stromov a čoraz silnejšie závany chladu z lesa. Začala sa ma zmocňovať neistota a podozrievavo som sa obracala za každým šustnutím medzi stromami. To ticho, ktoré mi predtým učarovalo, bolo zrazu preč a ja som počula milión neidentifikovateľných a určite nebezpečných zvukov, ktoré sa z nevysvetliteľných dôvodov ozývali väčšinou za mojím chrbtom. Boli tým častejšie, čím viac sa stmievalo, až napokon koniec horiacej cigarety bol jediným svetielkom v mojom dosahu. Vo veľkej diaľke som videla svietiace okná civilizovaného sveta a bola by som dala všetko za to, aby som sa ocitla v ňom...
Silný zvuk akéhosi motora, ktorý síce prichádzal z inej strany, ako som očakávala ratrak, ale znamenal prítomnosť človeka, som vítala poskakovaním a mávaním oboma rukami. Silné svetlá, ktoré sa stále viac približovali ku mne, ma oslepovali, ale mne to nevadilo, zrazu som nebola sama – a to bola v tej chvíli výhra.
To, čomu som sa tak potešila, bol nakoniec autobus, myslím, že s ostravskou poznávacou značkou, ktorý priviezol asi tridsať ďalších turistov, po zuby vyzbrojených lyžiarskym výstrojom. Tí sa, plní nadšenia, vyrojili do snehu, začali sa ním ohadzovať a po chvíli šantenia a výskania postavili svoju pyramídu na ľavej strane ratrakovej cesty. Mňa si nikto nevšímal, možno ma v tej tme ani nezbadali a ja som s úľavou, ale aj s istým napätím očakávala vývin udalostí. Prišelci po veľmi hlučnom dohadovaní sa vybrali spomedzi seba dvoch, ktorí zostanú strážiť batožinu a ostatní sa vybrali hore k Sliezskemu domu.
Myslím, že až vtedy si ma tí dvaja všimli, dali sme sa do reči a keď počuli, ako dlho na ratrak čakám, poľutovali ma, ale bolo mi jasné, že oveľa viac ľutujú seba a fakt, že tu ostali. Po chvíli hrabania sa v batožine sa v rukách jedného z nich objavila fľaška piva. Kolovala medzi nami a pili sme z nej a potom z ďalších na priateľstvo našich národov, krásu Tatier i na nás. Ja som do toho kolobehu prispela makovníkom z hnedého batohu. Využila som zjavnú pohodu a vytmavila som obom, že až konečne ten ratrak príde, ako prvú várku odvezie „moju“ batožinu a mňa a až potom sa vráti pre nich – veď som tu bola prvá. V slabom svetle našich cigariet som videla, že sa obaja na mňa začudovane pozreli – načo o tom hovoriť – veď je to nad slnko jasné, keby som aj nebola prvá – som predsa žena!
Neviem, či sa mi to len zdalo, keďže som sa už nebála a v družnej debate čas rýchlejšie plynul, ale mám pocit, že už to netrvalo dlho a ten nešťastný ratrak konečne prišiel. Vyskočil z neho dosť nevrlý mladík asi vo veku našich maturantov. Miesto ospravedlnenia zahundral čosi v tom zmysle, že máme byť radi, že vôbec prišiel – pokazený ratrak sa nedalo naštartovať – a nebyť tých, čo prišli hore a pomohli ho opraviť, teda mojich kolegov, asi by sme tu nocovali. Potom si zapálil cigaretu, oprel sa o najbližší strom a blahosklonným gestom naznačil, že si môžeme batožinu naložiť.
Pri pohľade na neveľkú drevenú debnu, pripevnenú na saniach, ktorú ratrak ťahal za sebou, mi bolo jasné, že do nej sa horko-ťažko vmestí „moja“ pyramída a v duchu som sa pochválila za dohodu, uzavretú s Moravákmi. Kým som však na smrť otrávenému fajčiarovi vysvetlila, že okrem batohov a lyží musí zobrať do ratraku aj mňa a on mi zahundral niečo ako „pre mňa, za mňa“, začali moji dohodoví partneri nakladať batožinu – a to samozrejme – svoju.
Situácia bola vážna a chcela rázne riešenie. Oni boli dvaja, práca im išla od ruky, dno debny už nebolo vidieť. A tak som sa postavila oproti nim a kým oni priťahovali veľké batohy k debne a hádzali ich do nej, ja som ich z nej na druhej strane vyhadzovala. Našťastie to netrvalo dlho – sily mi rýchlo dochádzali – kým si moji falošní partneri uvedomili, že im tých batohov v debne akosi nepribúda. Celé okolie bolo totiž v úplnej tme, len na časť debny dopadali svetlá ratraku. Keď im konečne došlo, že debna je stále skoro prázdna, chvíľu do nej nechápavo zízali, potom pochopili – a – a to som teda nečakala, začali sa schuti a poriadne nahlas smiať. Uznali, že si to zaslúžili.
Posadili ma na tú kôpku ich batožiny, ktorú som z vlečky povyhadzovala, a začali nakladať „moje“ batohy. Bola radosť pozerať sa, ako im to rýchlo a šikovne ide, o chvíľu nebolo po pyramíde ani stopy. Sledovala som ich, ako zavreli obe dvierka ratraku, aby po stranách jeho trupu, tesne nad jeho pásy mohli upevniť lyže i s palicami. Na prvý pohľad bolo vidieť, že to nerobia prvý raz, že majú skúsenosti, o ktorých som ja ani nesnívala – a tak som v duchu chválila Šťastenu, že mi do cesty priviedla týchto dvoch. Keď reťazami zaistili lyže na oboch stranách ratraku, fajčiar zahodil už niekoľkú cigaretu, pohľadom zavadil o mňa – akože – tak môžeme ísť – prišiel zboku k vozidlu, chytil sa oboma rukami jeho trupu, poriadne švihol nohami – a bol na jeho streche. Cez otvor v nej, celkom ako do tanku, sa zviezol na sedadlo.
Až vtedy som plne pochopila hĺbku mužskej spolupatričnosti a svoju naivitu. Dvierka vozidla, z oboch strán zabandážované lyžami a palicami, nebolo možné použiť. Ostal jediný spôsob, ako sa dostať dnu – nasledovať príklad ratrakára. Ten sa na mňa vyškieral cez okienko, akoby vedel, že koza v školskej telocvični bola a navždy ostala pre mňa neprekonateľnou prekážkou. Pocítila som hnev i strach a to všetko, možno podčiarknuté vypitým pivom, ma donútilo prekvapiť samú seba. Rozbehla som sa, celou silou som sa odrazila od udupaného snehu – a – div sa svete – zrazu som sedela na kraji strešného otvoru ratraka a moje nohy sa hojdali pár centimetrov od vyjavenej tváre mladíka, ktorý na mňa pozeral zdola a vyzeral ešte prekvapenejšie, ako som bola ja sama. Urobil mi rýchlo vedľa seba miesto a ja, pohodlne sediac, som sa celou cestou na Sliezsky dom tvárila, akoby som takto nastupovala do ratrakov denne. A predstavovala som si tie – rozhodne zaslúžené – ležadlá a kožušiny...
