Trapasy skúškové II.

Úsmevné spomienky na moje ďalšie trapasy počas skúškových období

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Jeden z ďalších trapasov, na ktoré často spomínam, mi pripravil kolega Ivan. Bol to trapas, ktorý by pokojne mohol byť dôkazom pravdivosti jedného slovenského príslovia:

Ponáhľala som sa vtedy na skúšku z hygieny. Bola to semestrálna skúška z predmetu, ktorému nik z nás nevenoval pozornosť. Už jeho samotný názov nám pripadal natoľko odstrašujúci a nezáživný, že po prvej prednáške, takisto nezáživnej ba priamo nudnej, sa väčšina z nás rozhodla ďalšie ignorovať. Veď načo je nám vedieť, aký má byť sklon žiackej lavice, odkiaľ a v akej intenzite má na ňu dopadať svetlo či ako predchádzať nákazlivým chorobám? My predsa tie lavice nebudeme vyrábať, kvôli nášmu presvedčeniu nebude nik meniť nábytok v triedach ani ho premiestňovať. A tak sme sa spoliehali na to, že si pred skúškou niečo naštudujeme zo skrípt a hotovo!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som teda, uvedomujúc si, že už meškám, bežala hore schodmi na poschodie, kde sa mala konať skúška, zhora sa ku mne cez zábradlie naklonil Ivan a požiadal ma, aby som ani nešla hore, keďže už idem ako posledná, nech zájdem do ambulancie školského lekára na prízemí a oznámim mu, že sme už všetci prítomní. Ešte som sa ho spýtala, prečo práve k školskému lekárovi a Ivan mi so znechutenou tvárou a prevrátenými očami vysvetlil, že predsa každý vie aspoň to, že to bol on, kto nám hygienu prednášal.

Tak som teda zaklopala na dvere ambulancie, v ktorej som nikdy predtým nebola – a lekárovi v bielom plášti som oznámila, že nás môže prísť skúšať. Prekvapene sa spýtal, prečo – a ja som mu s bohorovnou istotou vysvetlila, že väčšinou prednášajúci aj skúšajú. „Fajn“, povedal, „a chodili ste na prednášky?“ Moja odpoveď bola pohotová a jednoznačná – samozrejme. S potmehúdskym úsmevom mi na to povedal, že teda on ešte nikdy nikomu nič neprednášal a ani nemá také ambície, ale že si zo svojich študentských čias pamätá, že sa na prednášky chodiť oplatí.

SkryťVypnúť reklamu

Celá červená a v rozpakoch som sa ospravedlnila a snažila čo najskôr zmiznúť z jeho dohľadu dúfajúc, že sa už nikdy nestretneme. Okrem toho, že ma prichytil pri klamstve, mal pravdu aj v tom, že prednášky síce boli fakultatívne, nepovinné, ale neúčasť na nich skúšajúci chápali ako ignorovanie svojej osoby. Neraz to potom na skúške dali svojej obeti pocítiť.

Moji spolužiaci – celí spokojní s tým, ako sa im podarilo dobehnúť ma, už boli medzitým na odchode z budovy školy, pretože z dekanátu prišiel telefonát, že skúška sa uskutoční v budove lekárskej fakulty – pôsobisku nášho skutočného prednášajúceho. Po presune tam sme sa teda ocitli v budove, v ktorej sme nikdy predtým neboli. Nemali sme ani potuchy, kde sa podieť, a tak sme sa vydali po dlhých tmavých chodbách hľadať na dverách menovku nášho skúšajúceho. Mali sme šťastie – natrafili sme na dvere, na ktorých bolo jeho meno a ešte akési ďalšie tri či štyri. Na dvere zaklopal tentoraz Ivan, vedúci našej skupiny, a keď vošiel dnu, spýtal sa človeka v bielom plášti, či by mohol hovoriť s doktorom tým a tým. Biely plášť sa ho spýtal, prečo ho hľadá – a tak mu to Ivan vysvetlil. Nasledovala otázka: „A na prednášky ste chodili?“ „Pravdaže,“ zaznela Ivanova odpoveď, i keď už asi cítil, že sa rozhovor nevyvíja celkom dobre. „Tak to som ja“ – povedal ten človek s víťazoslávnym úsmevom a s prevahou v hlase.

SkryťVypnúť reklamu

Dodnes obdivujem Ivanovu duchaprítomnosť, s ktorou vysvetlil nášmu skúšajúcemu, že ho „v tom bielom plášti akosi nespoznal“ a rýchlo vycúval z dverí. Ani snáď nemusím dodať, že Ivan na tú skúšku nešiel nielen v ten deň, ale ani v nasledujúce dni s inými skupinami, nechal si ju až na samý koniec skúšobného obdobia a ešte aj vtedy bol privítaný s takým tým nadradeným úsmevom, aby vedel, že sa nezabudlo... Takže je pravdou, že kto druhému jamu kope...

Môj ďalší trapas, ktorý mi ešte dlho potom kolegovia pripomínali, sa odohral na konci zimného semestra v roku 1959. Bola to skúška z dejín – išlo o novodobé dejiny veľkých európskych štátov, Francúzska, Anglicka a Nemecka. Pri príprave na ňu nám najväčší čas zabralo nabifľovanie niekoľkých desiatok ich vlád – a to v chronologickom slede. Mali sme poznať a vedieť vymenovať ich predsedov – a tak sme sa tieto mená učili a vbíjali si do pamäti celé hodiny. Potom sme sa skúšali – ak som vymenovala všetky vlády daného štátu a žiadne meno mi nechýbalo a ani nebolo nazvyš, mohla som si byť istá, že to viem.

SkryťVypnúť reklamu

V deň skúšky sme teda chodili po chodbe pred kabinetom skúšajúceho asistenta a každý z nás verklikoval a drmolil stále dookola – ako nejaké zaklínadlá – tie nešťastné mená. Práve keď som si polohlasne opakovala Angličanov, zastavil ma kolega Jožko a s úplne bezradným výrazom v tvári chcel, aby som mu povedala, do ktorej vlády patrí Dewsbury.

Za normálnych okolností by mi určite zablikala kontrolka – pozor, niečo nie je v poriadku – Jožko bol totiž zhmotnením pojmu flegmatickosť. Tak absolútne flegmatického človeka som nestretla nikdy predtým a ani potom. Nikdy do Dewsburyho som na jeho tvári nevidela nič iné ako bohorovnú vyrovnanosť, slabý náznak úsmevu, vyjadrujúci nadradenosť jeho majiteľa nad všetkými pozemskými problémami a starosťami. Na prednášky prichádzal (ak vôbec prišiel) podľa toho, ako mu to práve vyšlo – o desať, dvadsať minút, či polhodinu neskôr ako prednášajúci. Ono sa to sem-tam stalo aj nám ostatným, ale my sme v tom prípade s ospravedlňujúcim úsmevom vyslali nemý pozdrav prednášajúcemu a s rýchlosťou blesku sme si potichu sadli na najbližšiu voľnú stoličku, aby sme sa stratili medzi ostatnými a čo najmenej rušili. Jožko sa objavil v otvorených dverách a zastavil sa tam tiež s úsmevom, ale vyjadrujúcim čosi ako „pozrite sa, tu som, môžete ma chvíľu obdivovať“. Prednášajúceho to väčšinou zarazilo, prestal hovoriť a Jožko tú chvíľu využil na to, aby ho nahlas, žoviálne a sebavedome pozdravil a potom sa začal pomaly a dôkladne rozhliadať po posluchárni a hľadať si voľné miesto, ktoré by mu vyhovovalo. Keď ho pohľadom našiel, pokojným, rozvážnym krokom sa k nemu vydal. Veľmi často si sadol za mňa – ja som totiž chodila síce načas, ale medzi poslednými – a už som presne vedela, čo sa bude ďalej diať: Jožko sa pohodlne usadil s natiahnutými nohami a so skríženými rukami na prsiach a hodnú chvíľu tak sedel bez pohybu. Keď si oddýchol a začal sa asi nudiť, nahol sa dopredu ku mne a zahundral: „Nemáš kus papiera?“ Keď som mu podala list z karisbloku, bolo dosť dlho ticho. A potom sa ozval zase: „A pero?“ Takže vtedy, keď my sme už mali poznámkami popísané dve-tri strany, Jožko si práve zapisoval mojím perom na môj papier tému prednášky. To bolo dosť povážlivé hlavne v čase, keď sa k niektorým predmetom vôbec nedali zohnať – alebo vôbec neexistovali – skriptá a učiť sme sa mohli len z prednášok... Skúšky Jožko robil väčšinou v opravných termínoch a na tie najvyššie možné známky a bol absolútne spokojný – hlavne, že ich má v indexe zapísané.

No a tento Jožko mal zrazu problém s Dewsburym! Za normálnych okolností by to určite zachytila moja kontrolka. Lenže chvíle tesne pred skúškou nepatria k normálnym okolnostiam. A tak v snahe pomôcť Jožkovi – veď to meno poznám, je notoricky známe, teda musí niekam patriť – som nahlas zopakovala mená všetkých anglických predsedov vlád – vymenovala som určite všetky – a pritom medzi nimi Dewsbury nebol. To ma zmiatlo – to znamená, že mám v hlave chaos a je zle. Šla som za Evou, ktorá drmolila vlády na druhom konci chodby, hneď sa dala do vymenúvania – a ani jej to meno nikde nepasovalo. Keď ani ostatné dievčatá nevedeli prísť na to, kde je chyba, začali sme horlivo obracať stránky skrípt a zúfalo zabrané do tejto zbytočnej činnosti sme si nevšimli, že sa do nej chlapci vôbec nezapájajú a že sa na nás bavia. My sme sa len každého, kto už vyšiel po skúške z kabinetu pýtali, či bola reč o Dewsburym a keďže nebola, stúpala stále viac pravdepodobnosť, že ho dostaneme práve my.

Tento skúšajúci asistent mal zvyk nezapisovať nám známky hneď po odpovedi, on si len vypýtal naše indexy a až po odskúšaní skupiny, keď mal celkový obraz o našich vedomostiach a mohol ich porovnať, známky zapísal. Potom si nás všetkých pozval na akési záverečné slovné zhodnotenie a rozdal nám indexy. Keďže tá skúška vtedy dopadla celkovo veľmi dobre a on bol s nami spokojný, dal nám to najavo aj v rámci tohto záverečného hodnotenia.

Ale nebola by som to ja, keby som tomu všetkému ešte na záver nenasadila tú povestnú čerešničku: keďže v priebehu celej skúšky sa nikoho na Dewsburyho nepýtal, moja zvedavosť sa vystupňovala. Vedomie, že známky sú už zapísané a teda už nič zlé nehrozí, nevydržala som ten pretlak pochybností a aj zvedavosti a spýtala som sa spokojného asistenta, do ktorej vlády teda ten nešťastný človek patrí. Výbuch smiechu kolegov a prekvapená tvár asistenta, ktorý sa nakoniec do smiechu pustil tiež, mi dodnes nedali zabudnúť na toto meno. A až vtedy, počas toho smiechu, mi to došlo:

V tom roku, v roku 1959, bola Bratislava dejiskom hokejových majstrovstiev sveta. Pre mňa, ignoranta, táto vrcholná športová udalosť neznamenala vôbec nič, ale ináč ňou žilo celé mesto. Pamätám sa, s akým nadšením sa spolužiačky chválili, že sa im po niekoľkohodinovom čakaní podarilo zazrieť Kanaďanov, keď ich autobus doviezol zo zápasu či z tréningu do hotela Carlton, v ktorom boli ubytovaní. Najväčšej obľube a obdivu u ženskej časti populácie – a to úplne bez ohľadu na vek – sa tešil istý Dewsbury. Dnes už neviem, čím tak očaril hokejových fanúšikov, hlavne fanúšičky, ale jeho meno bolo jedným z najčastejšie spomínaných pojmov v súvislosti s hokejom. A keďže vtedy sa v Bratislave v podstate o ničom inom ako o majstrovstvách ani nehovorilo, dostal sa aj do môjho povedomia. A spolu so mnou aj na skúšku z dejín.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  236x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu