Život po Brexite. Po ôsmich rokoch doma - Keď je človek cudzincom vo vlastnej krajine

Po ôsmych rokoch som konečne pretrhla nitku s Veľkou Britániou a vrátila som sa domov. Brexit ma spočiatku šokoval, ale neprekvapil. Ako som sa zabývala na Slovensku? Budem navždy cudzincom vo svojej vlastnej krajine?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Pamätám si ten deň, už je tomu vyše roka. Bolo to 24. júna 2016. Bola som vtedy v Škótsku a zobudila som sa do byzarného rána. Rozospato som dojedala ovsenú kašu, keď mi mama zavolala: "Predstav si, urobili to. Británia vystúpila z Európskej únie. Pozerala si správy?" "Ešte nie. Máme tu o hodinu menej," odvetila som. Po chrbte mi prešiel mráz. Otvorila som si google a zistila som, že cez noc padla hodnota libry skoro o desať percent. To znamená, že takmer desať percent mojich úspor sa vytratilo za pár hodín do neznáma. Prečo som si radšej nekúpila včera večer nejakú fľašu drahého vína a nevypila som ho? Nervózne som si pomyslela.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do práce som to mala asi minútu peši. Pracovala som pre Aberdeenskú univerzitu v oddelení IT. Moji kolegovia Škóti boli rovnako nešťastní ako ja. Hneď ako ma zbadali, povedali mi: "Máme ťa radi a si tu vítaná. Toto je najhorší deň v našom živote. Boli sme vyňatí z Európskej únie bez nášho súhlasu." Šéf prišiel do kancelárie a ako obyčajne mi začal zadávať veľa úloh. Keď videl, ako som zdrtená nechal ma tak a oslovoil môjho kolegu, ktorý sa vždy rád schovával vo svojom nenapádnom kutíku. Poobede som mala za úlohu vytvoriť emailovu adresu, z ktorej manažment poslal európskym pracovníkom hromadný email s odkazom, že sú v Škótsku vítaní a nehrozí im strata miesta. Bolo to však trochu komické. Veď ako môže univerzita zaručiť, že nestratíme pracovné miesto, keď sama vláda to nemôže zaručiť? Na druhý deň som sa bála prehovoriť v autobuse na vodiča. Čo keď niekto započuje môj prízvuk a ma tu ešte zmláti? Môj prízvuk nebol až taký zlý a aj tak si často domáci mysleli, že som z Británie no niekto kto ma veľmi citlivé uši by to mohol prepočuť. 

SkryťVypnúť reklamu

O deň neskôr mi kamarátka hovorila, že banda faganov kričala pred poľským obchodom: "Choďte domov! " Ironicky tento obchod patril Pakistáncom, nie Poliakom. Cez víkend som si chcela presunúť svoje úspory z britského účtu na slovenský cez internet banking ale samozrejme, že sa mi podarilo zablokovať si účet. V pondelok som cez obedňajšiu prestávku bežala do banky, ale nezobrala som si pas na identifikáciu, tak som nič nevybavila. V strede týždňa sa mi konečne podarilo poslať úspory domov. Vedela som, že tu už nechcem byť. Necítila som sa vítaná. Všetci kamaráti za posledné tri mesiace z mesta odišli a ja som zase akosi zostala sama. Nájomné bolo drahé (Británia má všeobecne nedostatok nehnuteľností) a dom v ktorom sme bývali sa pomaly rozpadával. Bol nezateplený a ešte aj cez leto sa zdal chladný. Studené mokré letá, ktoré nepridávali na nálade ma už omrzeli. Krátke tričko som si obliekla tak dvakrát do roka.

SkryťVypnúť reklamu

V októbri 2016 som sa vrátila domov. Slovenské slová sa mi plietli s anglickými. Keď som prišla do Subwayu a povedala som, že chcem môj obľúbený Spicy Italian sendvič obsluha automaticky prepla do angličtiny, lebo započula môj prízvuk. Raz ma dokonca zastavil cez obedňajšiu prestávku Škót a spýtal sa ma, že či aj ja som z Glasgow. Cudzincov, ktorí poznali teraz lepšie moje mesto som sa pýtala, kde v centre si môžem dať pohár dobrého vínka. Prekvapujúcu som sa zapojila do akcií, ktoré organizovali cudzinci, lebo medzi nimi som sa cítila ako doma. Veď cudzinci ma celých tých osem rokov držali nad vodou, keď som žila v zahraničí. Oni mi dodávali silu, no zároveň to boli ľudia, ktorí zostali rok-dva a potom sa vrátili naspäť do svojej krajiny a ja som si musela zase hľadať nový okruh známych. Každopádne som as od nich veľa naučila. Naučila som sa variť malajzijské kary, japonské suši, ale aj typický britský Sunday roast.

SkryťVypnúť reklamu

Rozmýšľam, či ešte dlho budem cudzinka vo vlastnom meste alebo sa raz konečne úplne aklimatizujem. Otázka je, že či sa chcem zmeniť do pôvodnej podoby alebo či chcem ťažiť z toho kým som dnes. Čítala som články na internete a zistila som, že veľa ľudí, ktorí sa vrátili späť do svojej krajiny sa už nikdy nezmenili do pôvodnej podoby. Sú spokojní s tým, že sa zmenili a ich skúsenosti ich posúvajú ďalej.

>>> Chceš sledovať čo robím? Klikni sem, daj mi like na facebook a tak sleduj moje každodenné updaty <<<

Obrázok blogu
Viera Tarčová

Viera Tarčová

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Dievča s obroskou túžbou cestovať, spoznávať a naučiť sa vždy niečo nové. Žila v Brazíli, v Anglicku a Škótsku, kde aj študovala na univerzite. Ovláda plynule niekoľko cudzých jazykov. Jej priateľ je z Južnej Kórey. Jeho mama má vlastné ryžové pole. Vo svojom blogu píše o Južnej Kórei a o svojich zážitkoch.V našej krajine dnes žije cez 1500 Kórejčanov. Južná Kórea je jeden z hlavných zahraničných investorov na Slovensku, Slováci však o o nej vedia veľmi málo. Žijeme akoby v dvoch paralelných svetoch. Toto je hlavný dôvod prečo som sa rozhodla začať písať o tejto krajine .&gt;&gt;&gt; Páčia sa ti moje články? Daj mi LIKE na Facebook a sleduj tam moje každodenné updaty Zoznam autorových rubrík:  Zaujimavosti z Južnej KóreySúkromné

Prémioví blogeri

Marcel Rebro

Marcel Rebro

141 článkov
Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

316 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
Pavel Macko

Pavel Macko

189 článkov
INESS

INESS

108 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu