Vždy vysmiaty s vlasmi ostrihanými akoby podľa hrnca a bradou a la chin curtain, typický Marokánec. „Daniel, kamarát, mne sa tak nepáči holandská kultúra.“ Neviem prečo mi to hovorí, no zo slušnosti sa opýtam. „Neviem, je iná, taká... strnulá; Moja kultúra je oveľa voľnejšia. Keď budem mať deti určite ich chcem vychovať rovnako ako som bol ja rodičmi.“ Podpichnem: „Nebolo by ľahšie sa vrátiť do Maroka ak ti to tam vyhovuje viac?“ Mustafa vážnejšie: „Daniel, kamarát, ja som Holanďan. Moji rodičia prišli z Maroka, ale ja som vyrastal tuná; tu je môj domov. Nepatrím do Maroka, miestni by ma nechceli prijať, lebo som z Holandska.“ O problémoch s Marokáncami som počul za rok už dosť a tak hovorím „Mus, ale ak sa neprispôsobíš tak tu tiež nezapadneš.“ Mus sa zasmeje a hovorí „My nepatríme nikam. Problém je, že oni sa nás snažia zmeniť. No a tak sa vzdelávame, chodíme už aj na vysoké školy, ale keď sa chceme zamestnať tak sme pre nich stále prisťahovalci. Pred 20 rokmi Marokánci kradli bicykle na ulici; teraz sú krádeže sofistikovanejšie. Nechcú nám dať poriadnu robotu, a tak nemáme na výber.“
Nemyslím, že každý prisťahovalec rozmýšľa ako Mustafa, ale v mojej hlave ihneď prebehla asociácia so Slovenskom a neprispôsobivosťou jednej z menšín, ktorá možno práve takto rozmýšľa.
Btw, druhá strana mince. Napriek tomu, že si to mnoho Holanďanov nepripúšta a vidí len negatíva prisťahovalcov, práve oni im popri stavaní svojich mešít zametajú ulice, dokladajú tovar v obchodoch, či umývajú riady v reštike.
