Kde bolo- tam bolo, bol raz jeden domček, v tom domčeku klinika, pri klinike putyka... .
Takto by sa začínala rozprávka, ale tento príbeh je krutou realitou duševného ochorenia Choroba ma prvýkrát rafla v 1998 a odvtedy sa takmer so železnou pravidelnosťou ocitám dobrovoľne každé 2-3 roky na psychiatrickom oddelení . Hneď pri prvej hospitalizácii som sa poučila, že si je treba dávať veľký pozor na slová, aby vám neprischli niektoré výrazy typické pre iný typ diagnózy. Napríklad mňa stále zahŕňajú otázkami typu: „Vidíte veci, ktorí iní ľudia nevidia ?“, „Počujete nejaké hlasy?“ atď. Pritom som nikdy podobné problémy nemala, len som sa raz neopatrne vyjadrila.
Ako vyzerá jeden z bežných týždňov na klinike?
Podľa vašich problémov vám lekár predpíše program, na ktorom sa, pokiaľ vládzete, zúčastňujete. Medzi jeho položky patria : muzikoterapia, biblioterapia, ergoterapia či cvičenie na posilnenie osobnosti, ako sa nazýva zostava cvikov čchi-kung. Joga je každý deň , ako aj tzv. aeróbne cvičenie. Ďalej sú tu dychové cvičenia, kognitívno - behaviorálna terapia , či asertívny tréning. Šťastlivcom sa ujde vodoliečba alebo masáže. Alkoholici majú povinnú účasť na skupine každý deň liečby. Inak (na rozdiel od väčšiny nemocníc) sa pacienti nedelia do skupín, čo im umožňuje väčšiu flexibilitu a nestereotypnosť programu.
Ráno začína rozcvičkou a liekmi. „Komunita“ je zvláštna atrakcia- apatický pacienti hľadia ráno na ospalých lekárov, márne sa snažiacich vyburcovať vzájomnú komunikáciu. Typická je príhoda, keď sa prednosta oddelenia pýta, či sa nám páčia vynovené priestory (stálo to určite námahu v súčasnom zdravotníctve – farebné izby a čisté kúpeľne). No nikto z nás ani neotvoril ústa so slovkom pochvaly, lebo my Slováci veľmi chváliť nevieme, ale na frfľanie sme vždy pripravení.
Na oddelení sa pohybujú rôzne komické osôbky, aj tragickí, nikým nepoznaní hrdinovia. Nájdete tu pestrý prierez súčasnými hodnotami. Sú tu ľudia, ktorí sa v blázinci cítia bezpečnejšie ako medzi vami, dravými - zdravými ľuďmi.
Po oddelení sa pohybujú aj anjeli ako z Neba nad Berlínom. Jedným z nich je psychologička Hanka.
Skrátka, je to tu plné metafyziky. Uvediem len dva príklady z denníkov pacientov....
Búrim sa voči Bohu. Obviňujem ho zo svojej bolesti, aj keď ona jediná je zo mňa skutočná. Potláčam vnucujúce sa pocity viny zo vzbury a chladu voči Nemu.
Boh je živý a dynamický, cítiaci- a teda schopný ľútosti, čiže milosti. Boh sa hnevá, lebo Boh bez hnevu by bol Bohom bez ľútosti... Nie je iba chladným intelektuálnym pojmom dokonalosti, je bohom , ktorý chráni, trpí , je dojatý a odpúšťa. Cieľom prísnosti jeho konania je naša spása, lebo on jediný nás môže vyslobodiť z bludného kruhu sebaospravedlňovania.
Boh bez vášní by bol bohom mŕtvym, bez duše. Boh milosrdný je Bohom vyslyšania....
Mám strach zo všetkých nevyslyšaných modlitieb.
Chce sa mi plakať pri každom ľudskom dotyku. Pohladenie a úsmev...potrebujem priateľstvo ako soľ, ako jemný šum lístia ako vôňu zeme. Potrebujem byť výnimočný. Som na pokraji šialenstva, stačí jeden neopatrný krok po hrane žiletky a spadnem do prázdna času. Mizne mi vedomie, strácam sa v nebytí....
