Kniha nórskeho antropológa Thomasa Hyllanda Eriksena sa zaoberá informačnou spoločnosťou a jej čudnými sprievodnými javmi.
Ekonomický rast a technológie šetriace čas a zvyšujúce efektivitu práce priniesli väčšie bohatstvo časti sveta a umožnili, aby sme voľný čas venovali voľnočasovým aktivitám. Zároveň však spôsobili pravý opak.
Ako je možné, že väčšie množstvo informácií nevedie k lepšiemu chápaniu sveta? Čím to je, že v spoločnosti, ktorá je blízkou budúcnosťou a prítomnosťou posadnutá, neexistujú žiadne pozitívne vízie budúcnosti?
Odpovede súvisia so zrýchľujúcim sa tempom zmien v našom svete a s komplexnosťou zlého typu. "Ráno zapnem rádio, jedným uchom počúvam správy raňajkujúc na časopise a rozmýšľam tom, čo ma čaká v práci. Cestoudo roboty si kúpim noviny, čítam ich čakajúc na výťah apo príchode si sadám za počítač. Pijem druhú rannú kávu a kontrolujem dnešných 21 e-mailov. Teším sa, ako začnem písať. Vtom zazvoní telefón. Potom musím niečo nájsť na nete, ale nejde to! Vo vzácnom okamihu poznania mi to dôjde- vypínam počítač, telefón, fax, beriem pero, papier a v tichu sledujem tok svojich myšlienok- konečne začínam PÍSAŤ."
O tom , ako sme rozbili čas na tak malé kúsky, až nám z neho neostalo nič. O novej paradigme rýchlosti. Nechcem, aby ste nadobudli dojem, že obhajujem nejaké staré zlaté časy, keď sme mali hromadu času kopať na poli, chcem len, aby sme mali možnosť slobodne si vybrať správny typ času, vhodný pre tú-ktorú činnosť. Čas pomalý alebo čas rýchly.
Preto prosím, ak sa chcete dozvedieť viac o zajatí rýchlosti, uvoľnite sa spomaľte a v kľude si prečítajte nasledujúcich pár riadkov.
V informačnej spoločnosti je nedostatkovým tovarom, o ktorý súťažia všetci tí, ktorí pracujú s informáciami, pozornosť cieľovej skupiny. Hlásateľky, médiá, profesori- tí všetci súperia o tie isté sekundy, minúty a hodiny nášho života. Pre členov našej spoločnosti je nedostatkovým tovarom sloboda riadiť a ovládať vlastný čas. Technologické zmeny spôsobili niečo iné, ako s a spočiatku očakávalo. Jan Keller to výstižne rozoberá v knihe " Nedomyšlená společnost".
V 21. storočí znamená "slobodný" to isté ako "zraniteľný". Oslavovaná "flexibilita" nie je nič iné ako neukotvenosť identity v užitočných socálnych štruktútach , ako je rodina, komunita, obec. Človek je viac prístupný "masírovaniu mozgov" médiami a vládnucou mocou. Chýbajú nám spoľahlivé triediace mechanizmy. Typickým príznakom otvorenosti a rôznorodosti je nejasná identita.
" Modernita koordinuje- teda synchronizuje a šdandardizuje pohyb a myslenie nesmierneho množstva ľudí." Čo táto Eriksenova zložitá veta ukrýva? Že vďaka meraniu času, vďakajazyku, písmu, peňažnej ekonomike , sa stávajú jednotlivci nahraditeľní. Tým vzniká hlboká sociálna komplexnosť, ktorá vťahuje ďalších ľudí.
História našej doby je príbehom zrýchľovania (napr. para- spaľovacie motory-tryskové dopravné lietadlá). Aké vlastnosti má táto rýchlosť ?
Rýchlosť je návyková , spôsobuje opojenie.
Uponáhľanosť vedie k zjednodušovaniu sveta, slabému chápaniu reality, k nepresnosti. Čím menej pomalého času má človek na premýšľanie svojich rozhodnutí, zvažovanie pre a proti, na získanie prehľadu, tým väčšieje nebezpečenstvo, že urobí fatálnu chybu." V jednej starej pivnici je vytesaný nápis: Všetko dobré potrebuje čas.
Akcelerácia v médiách a spravodajstve a premenlivosť kultúry vyústili do politického života bez akejkoľvek pozitívnej ideológie, dlhodobých plánov alebo zreteľných spoločenských modelov.
Obsah elektronických novín má životnosť tak krátku, že spravodajskí narkomani navštevujú tieto stránky niekoľko-krát denne. Efemérnosť informácií súťažiacich o pozornosť čitateľov núti k povrchnosti.
Rýchlosť je veľmi nákazlivá. Množstvo sa zvyšuje vovšetkých sférach a všetko ide rýchlejšie a rýchlejšie. Exponenciálny rast nielen hospodárstva nás strháva a oberá o pomalý čas. Súčasná kultúra stále niekam beží bez toho, že by plánovala či snívala o cieli. Žijeme vo fragmentoch sveta.
"Niečo sa nám vymklo z ruky." Ale čo s tým, existuje riešenie?
Rýchly čas je úžasný, pokiaľ sa správne využíva. Pomalý čas vyžaduje našu vedomú ochranu. Napríklad meškanie autobusu považovať za skryté požehnanie, máme čas sa motať po meste, vnímať a meditovať. Chalupárstvo si zaslúži ocenenie.
Často sa snažme pojať všetko a výsledkom je,že pre každú z vecí nám zostáva čoraz kratší časový úsek. Je dôležité sa vedome rozhodovať pre pomalý a rýchly čas. Veď väčšinu vecí človek vedieť ani nemusí! Technologické meny nakoniec spôsobia vždy niečo iné, než očakávame. Zrýchlili náš čas natoľko, že si ani nestíhame uvedomiť, že žijeme len raz.
Podľa Thomas H. Eriksen: Tyranie okamžiku, Oslo 2001.
