Často počujeme výroky typu:" Je taká doba, nič sa nedá robiť... ."
Je to tak? Alebo je to len alibistický postoj? Často zvaľujeme zodpovednosť na nejaký neosobný princíp, ktorý tajomným mechanizmom spôsobuje, že sa chováme spôsobom, s ktorým nie sme spokojní. Je až zarážajúci počet výrazov , ktorý nás stavia do pasívneho postavenia tvorov bez slobodnej vôle. Akoby pivo samo opilo alkoholika a heroín sa sám vstrekol do žily. Predstava, že človek nie je konateľ zla, ale bezmocná obeť okolností, či nejakých sociálnych a ekonomických síl , rastie najmä v prípade skrytých pocitov viny. Tento postoj pasívnej obete infiltroval do vzorcov výkladu sveta najmä z marxistických intelektuálnych kruhov.
Pokiaľ je chudoba naozaj tým, čo spôsobuje zločinnosť, nerozhodujú sa zločinci pre kriminalitu o nič viac, ako améba sa rozhoduje pre pohyb panôžky.Vyplýva teda z toho, že ľudia chudobní, či z nižších spoločenských kruhov sú niečo ako roboti determinovaní okolnosťami? Máme možnosť slobodnej voľby, alebo sme obeťami zlej doby?
Aké sú dôsledky takýchto pasivizujúcich názorov , píše vo svojej knihe "Život na dne" britský lekár Theodor Dalrymple.
Intelektuáli a vzdelanci 20-teho storočia sa rozhodli oslobodiť sexuálne vzťahy od súvisiacich povinností a ďalších spoločenských a morálnych významov. Tento proces mal za dôsledok nielen sexuálnu revolúciu, ale aj krízu rodiny. Napríklad medzi tzv. Y-generáciou v Austrálii sa každé druhé manželstvo končí rozvodom. Odvrátenou stranou promiskuity je žiarlivosť sprevádzaná násilím. Úpadok inštitúcie manželstva spôsobil disociáciu identity osobností.
Morálny, kultúrny a intelektuálny relativizmus, neuznávanie hodnôt, noriem a pravidiel sociálneho života rodiny , vyvoláva v človeku neuchopiteľnú existenciálnu úzkosť. Úľavu od nej mnohí hľadajú v drogách, promiskuite alebo iných závislostiach. Prázdno bez spoločenských hodnôt zapĺňajú samozvané autority. Existenciálna nuda je generátorom asociálneho správania a vzrušenia z nelegálneho.
Opustením princípu slobodnej voľby a individuálnej zodpovednosti necháva človek priestor vlastnej prázdnote. Útočisko hľadá v zábave. V zábave pre zábavu. Napríklad u mladých angličanov je honba za "have fun" jedinou vážnou činnosťou v ich životoch. Nechcú vzdelanie, nemajú žiadne záujmy okrem televízie, krčiem a vyhľadávania nebezpečenstva - adrenalínu
Pedagógovia a pracovníci školstva vo vyspelých krajinách Európy sa snažia postaviť vzdelanie len na zábave. Avšak rozvoj záujmov vyžaduje aj istý stupeň odriekania, koncentrácie a schopnosť znášať stereotyp a nudu pre dosiahnutie cieľa.
Rezignované vrstvy spoločnosti chápu svet ako bitevné pole nahnevaných jednotlivcov, ktorí si snažia navzájom vnútiť svoju vôľu prostredníctvom moci. Takto si pestujú egoistický vzdor voči svetu, nepriateľstvo voči všetkým .
V kontraste s tým je súčasná idea hypertolerancie - "nesúďťe nikoho". Absolútne nesúdenie však znamená buď ľahostajnosť, v horšom prípade druh sadistického postoja - "nech si robia, čo chcú".
Nesúdenie - čiže absencia neformálnej kontroly sa stáva uznávanou hodnotou, ktorá však vedie k spusteniu anomických (spoločnosť rozvracajúcich) procesov.
Keď sa človek vzdá osobnej zodpovednosti, vyvoláva to v ňom pocit hnevu, bezmocnosti a môže viesť k medziľudskej agresii.
