Nevinná hádka. Všetko sa určite vyrieši. Porozprávame sa a zase to bude ako predtým, myslela som si. Avšak zvrtlo sa to úplne inak, ako som si pôvodne predstavovala. Rozišiel sa so mnou úplne nečakane, po nepeknej hádke z ktorej som ale ja videla východisko, bohužiaľ on to vyriešil aj za mňa a úplne iným spôsobom.
,, Mali by sme sa zajtra stretnúť. Čo myslíš?“, znelo v sms-ke. Veru, mali. Prišiel za mnou. Zišla som dole, sadla som si do auta vedľa neho a vtedy sa začala moja „poprava“. Všetko z neho šlo ako z chlpatej deky, no nakoniec sa odhodlal povedať mi, kvôli čomu vlastne prišiel. ,,Už k tebe asi necítim to, čo kedysi..asi by sme sa mali rozísť“. Bol to úder pod pás. Rana. Prišla ako blesk z jasného neba. Niečo také by ma nenapadlo ani v najkatastrofickejšom hororovom scenári. Veď sme mali krásny vzťah a toľko pekného sme spolu prežili. A zrazu je všetko preč..Nechápem, znelo mi v hlave. Od šoku som úplne stratila reč, odrazu som nevedela nájsť tie správne slová. Vynadať mu? Ale na čo? Prosiť sa mu určite nebudem..na to mám svoju hrdosť..znelo mi v hlave. Srdce mi tĺklo ako o život, telo sa mi triaslo, cítila som neuveriteľné prázdno. Už ma neľúbi..Zlý sen..Telenovela. Vyletela som z auta bez jediného slova na rozlúčku. Po ceste domov ma zaliali potoky sĺz, ktoré nie a nie zastaviť. Vlastne som sa ani nebránila, aspoň čiastočne sa mi uľavilo. Všetko sa mi premietalo pred očami, vkuse, bez prestávky. Nevedela som zabrzdiť tie strašné myšlienky. Všetko mi ho pripomínalo. Fotky, hudba, mesto, kaviareň, plyšový psík...Mala som pocit, že som stratila zmysel života, že už nikdy nebudem schopná ľúbiť, dôverovať, budovať vzťah...Upokojovala ma jedine myšlienka blížiaceho sa začiatku vysokej školy. Stretnem nových ľudí, zabudnem..myslela som si naivne. No hovorí sa to ľahko. Nasledujúce tri dni som strávila plakaním do vankúša a zamestnávaním svojej mysle. Čas všetko vylieči, hovorili mi všetci. Je to hrozná veta, no bohužiaľ pravdivá. Koľko mi to bude trvať? Pol roka? Rok? Viac? Nikto nevedel..no bola som si istá, že to tak skoro neprejde. To, čo som zažila s ním, som nikdy predtým nezažila. Láska, humor, porozumenie, zážitky. Jediná otázka, ktorá mi stále rezonovala v hlave a nenechala ma spať: PREČO??? Nič mi nedávalo zmysel..ničomu som nerozumela. Snažila som sa vcítiť do jeho myslenia a nájsť možný dôvod tohto, podľa mňa, unáhleného rozhodnutia. K určitým hypotetickým záverom som sa aj dopracovala, bola som však presvedčená, že odpoveď na ne sa už nikdy nedozviem. Bolo to kruté. Mám sa snažiť navždy zabudnúť? Alebo sa mi ešte ozve, že to tak nemyslel? Jedna horšia predstava ako druhá. Nechcela som sa vkladať do zbytočnej nádeje, ktorá viac ako pravdepodobne nikdy nenastane. No raz a navždy ho vymazať z hlavy? To neprichádza do úvahy. Snažila som sa spáliť všetky mosty v podobe fotiek, psíka, sms-iek, pozadia v mobile, skrátka všetkého. Nepomohlo. Čakala by som to od hocikoho, no určite nie od neho. „Komunikácia“, naše heslo, ktoré z ničoho nič stroskotalo. Nepoznala som ho z tejto stránky. Často som rozmýšľala nad tým, čo asi tak prežíva. Trápi sa vôbec, či sa už na mňa úplne vykašľal? Raz som sa prikláňala k jednej, inokedy zas k druhej alternatíve. No niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že mu to nie je jedno. Alebo, že by bol až taký dobrý herec? Neverím. No človek nikdy nevie. V dnešnom svete si už nemôžeme byť istý ani nosom medzi očami. Boli to najhoršie dni v mojom živote, ktoré už nikdy nechcem zažiť. Mám však pocit, že ma ešte čaká kopec sklamaní, keďže život sa s nami neustále zahráva.
Neverili by ste, ale skončilo sa to HappyEndom =) Proste telenovela. Nespomínala som? =) O 5 dní na to sa ozval s prosbou o prepáčenie. Odpustila som. No nezabudla. Veď druhá šanca sa predsa dáva, nie? Každý niekedy spraví chybu, tak prečo to ešte neskúsiť, keď sa máme tak radi =)
No a čo na záver?
Veci sa dajú riešiť aj inak! =)
