Začíname. Pripravte sa na „red tape“
Aby nedošlo k nekorektným asociáciám s pojmom, pod red tejpom sa ukrýva niekoľkokrokový postup papierovačiek. Vyhnem sa zbytočnému obkecu toho, aký zdĺhavý sa nám celý proces javil, verím, že by sa to dalo zmáknuť jednoduchšie. Pre potenciálnych návštevníkov Šedivého Ruska môžem podať aspoň pár tipov. 1) Najjednoduchšie sa víza vybavujú z domácej krajiny; 2) Jednoznačne sa oplatia skupinové víza (10 eur na 48 hodín); 3) Najdôveryhodnejšie pôsobí pozvanie priamo od Bieloruského občana, ktoré si overia prinajmenšom telefonátom. Hostelom príliš neveria (na stránkach ako hostelbookers nájdete v ponuke iba 3-4 hostely, a to sme ešte lucky, prvé začali stavať len pred pár rokmi). Štvrtá rada sa dotýka byrokracie v istom zmysle, ak nie ste práve vyznávačom nezmyselného čakania na hraniciach, kúpte lístok na vlak. O pár eur viac, ale žiadne starosti a v Minsku ste na čas. Jasné, čas sa posúva o hodinu! (story od nášho lokálneho sprievodcu – Ak cestujete z Bieloruska do Poľska pred polnocou, prídete tam opäť v predchádzajúci deň). Vtipným, krátkym príbehom sa prelinkujeme k druhému bodu.
Mysli globálne, konaj lokálne
Rozumej: Cestuj a spoznávaj koľko to dá, ale nie je nad miestneho človeka, ktoré ťa zoznámi so zákutiami mesta veľmi priateľsky a otvorene. Bieloruský erasmácky kamarát nám zajednal známeho, citujem: „Dokonca vyzerá viac europized (poeurópštene?) ako ja“. Všetko sa napokon dohodlo a Alexander nás v sobotu ráno o deviatej čakal na vlakovej stanici.
Zabudla som na začiatku uviesť fakt, že o Bielorusku sme pred príchodom nevedeli takmer nič, ibaže prezidentské voľby asi nebudú úplne kosher. Usudzovali sme tak z rozhovorov s bieloruskými študentmi, keď hovorili o Lukašenkovi s tónom hlasu dieťaťa, ktorému ukradli hrabličky na pieskovisku. Seriózne, hoci z nich občas cítiť zúfalstvo, zrazu vám povedia, že vlastne život tam nie je až tak hrozný. Ekonomike sa relatívne darí, na policajné kontroly si zvyknete, školstvo tiež za niečo stojí a je u nich aspoň lacno. Ale predbieham.
Z bankomatu vyberáme 250 000 rubľov s tým, že na väčšine miest môžeme platiť kartou. Vyše 20 eur by mi mohlo na dva dni stačiť, vravím si, čo však na druhý deň stráca na platnosti, keď objavujem zátišia „kanfjetok“. Predsa len hovoríme o BieloRUSKU. A tak si domov odnášam nejaké tie Aľenky, Krasnye Šapočky, Bieloruské balzamy a pozor, pozor, Zlatého Bažanta. Originál so slovenským popisom. Alex vraví, že sa u nich teší veľkej obľube, čo potvrdzuje všadeprítomná reklama na novinku, tmavého.
Desať hodín ráno, ideme na raňajky do fastfoodu, prečo nie. Niektorí si vystačia s burgerom či hranolkami. Alex berie prvé pivo. Naše prekvapenie narastá keď sa o hodinu zastavujeme v typicky „sovietskej reštike“ a zatiaľ čo na nás prichádza predobedná únava, na stôl pred Alexa druhé pivo. Chalani pri vedľajšom stole exujú vodku, prečo nie.
Prechádzame sa po uliciach Lenina a Marxa a obdivujeme majestátne budovy sovietskeho dizajnu. Po celom meste to žije budúcoročnými majstrovstvami, kde tu stretávame maskota Volata. Chladné decembrové počasie, chabo vyzdobené vianočné stromčeky a všadeprítomné sochy Lenina ma unášajú o pár dekád dozadu.
Alex nás primäl navštíviť multifunkčný interiérový trh. Dlhá hala so stánkami ponúkajúcimi alkohol, koláče, mrte koláčov, chlebíčky, ruské vajcia, turecké delights a iné padruhy. Pomedzi popíjajúcich a klebetiacich ľudí zoskupinkovaných pri pultoch chodí pani upratovačka s vozíkom a zbiera prázdne fľaše. Na stene visí veľký nadpis Supermarket a na ďalšej zase BAR s otváracími hodinami. Neidentifikovateľné magické miesto, ktoré zostane pre mňa špecifikom Minska.
Unavení a zničení po celom dni nachádzame útočisko v nie príliš modernej reštaurácii. Asi po hodine a pol intenzívneho hľadania voľného podniku si vážime aj toto nesympatické miesto. Väčšia skupina ľudí totiž nemá cez víkend šancu nájsť plac na posedenie! Nedostatok podnikov a až príliš veľká základňa mladých ľudí s chtíčom zabaviť sa nie je dobrá kombinácia.
Objednávame placky, nejaké mäso so zemiakmi a povinne pre každého (náš cestovateľský tím tvoril ešte jeden Slovák a Nemci a Francúzi) slovenského Bažanta!
Večer zakončujeme v krčme, ktorá skôr pripomína kultúrne centrum. Intenzita zažatého svetla presahuje akceptovateľné limity pre podnik, zvláštny pocit, keď na seba pri stole vidíte. Atmosféru zachraňujú Banksyho kresby na stenách.
V nedeľu ráno sme išli omrknúť obrovský market v lokalite nášho hostela. Samý adidas, brigadírky, papáchy, stany, rafty, vajcia, a sladkosti po záruke. Kúpili sme typický kebab, kávu so smotanou, ktorú volajú mlieko a mandarinky.
Náš trip ukončujeme v shopping centre kde nechávame posledné desaťtisíce na magnetkách a ďalších cukríkoch. Lúčime sa s Alexom, ktorý zároveň odprevádza brata taktiež na ceste do Vilniusu. Na rozdiel od vlaku, ktorým sme prišli je tento absolútne preplnený. V realite to znamená plnú halu pred pasovou kontrolou na stanici vo Vilniuse. Ale to vydýchnutie a pocit thanksgod keď pred okienkom EU citizens stojí až nikto. Zakývali sme nešťastníkom a za pár minút sme už sedeli v buse domov.
Celý výlet hodnotím nanajvýš pozitívne. Erasmus sme lepšie ani ukončiť nemohli. Super partia ľudí, a jednoznačne zaujímavý Minsk. Prichádzala som bez väčších očakávaní či poznatkov a teraz môžem povedať, že určite prídem zas. Lístky na prvé zápasy Slovenska sú vypredané, takže hádam niekedy v budúcnosti.
