V utorok v noci sa začalo nemalé dobrodružstvo so štyrmi hlavnými aktérmi. Partia bola silne medzinárodná, jedna Slovenska, Francúz (eF), dvaja Kanaďania (Ká) (i keď dievča by sa pravdepodobne bolo označilo z Quebecu). Z Vilniusu do Varšavy je to na skok, a tak už o šiestej ráno nás vítal dworzec autobusowy.
Keďže sme stále chudobní študenti, na prvú noc sme využili svetoznámy couchsurfing. A mali sme šťastie. Verím, že nechať prenocovať štyroch cestovateľov nie je najjednoduchšie. Mladý Piotr nám s radosťou ponúkol nocľah v jeho byte, robil nám spoločnosť a ráno nás odprevadil k metru. Ďalšie vandalstvo – bez lístku sme preskočili turnikety, hihi. Jediným mínusom bolo, že chalan bol voľný až od deviatej večer a tak sme 15 hodín. Jeden celý dlhý deň, ktorý stačí nielen na spoznanie hlavného mesta, ale zároveň ľahko prinesie absolútnu únavu a opuchy na nohách (lekcia č.1 – na podobné výlety si už neberiem novo kúpené zimné topánky).
Prvý kontakt s obyvateľstvom nemožno nazvať najmilším, pani na informáciách nebola v nálade komunikovať. Ospravedlňuje ju jazyková bariéra (nou ingliš!), avšak aspoň v hlavnom meste by ste očakávali znalosť základných fráz. Prišiel čas na moju ruštinu a hoci výraz na tvári panej zostal naďalej pochmúrny dostali sme odpoveď. A nie hocijakú. Pani mesto nepozná, nevie kde je centrum, nájdite dom kultúry, tam sú pravé informácie. Lekcia č.2 – na informáciách výlučne nezamestnávajú domácich, ale hostí.
Na sedem hodín ráno bolo vonku celkom šero a tak som si uvedomila, že už som predsa len bližšie k domovu, t.j. čas sa posúva o hodinu späť. Opäť bolo krásnych 6 am.
Do obeda sme mali obehané celé staré mesto, zoo, park, industriálnu časť za riekou, ale že by sme z obhliadky skutočne niečo mali nemôžem tvrdiť. V meste totiž pevnou rukou vládla hmla, vrcholy najvyšších budov sme zazreli okolo tretej poobede. V útulnej kaviarničke ma prekvapili ceny, Poľsko sa zatiaľ nezdalo byť najlacnejšou krajinou. Mali príliš pohodlné gauče, všetkým sa nám podarilo zaspať. Človek by neveril ako vás 15 minútové zdriemnutie nakopne do nového dňa. Presne toto milujem na ľuďoch zo západu - nie sú im cudzie kadejaké vylomeniny, ktoré by si nejeden Slovák nedovolil, bože chráň, čo si ostatní pomyslia.
Jednoznačne najhlbší dojem na mne zanechalo Múzeum varšavského povstania, ktorého interaktívne spracovanie hodnotím na 10/10. Na ceste do meste som si pri zhovorčivom taxikárovi uvedomila svoju obrovskú výhodu. S Poliakmi sa dorozumiem slovensky! Počas nasledujúcich dní nám táto skutočnosť neraz pomohla. Lekcia č.3 – aj keď budú Poliaci tvrdiť, že oni po slovensky nevedia, jednoducho na nich začnite rozprávať a oni sa chytiaJ
Mesto vás samo o sebe príliš neočarí, chýba akási svojská atmosféra. Na to však, že viac ako 80% Varšavy bolo zničenej počas druhej svetovej, je obdivuhodné čo sa im podarilo zrenovovať a nanovo postaviť.
