Od včera rána som v štátnej karanténe na internátoch v Turčianskych Tepliciach. Chcem sa podeliť o svoju skúsenosť s umiestňovaním ľudí do karanténneho zariadenia. Ubytovaná som, napriek môjmu nesúhlasu, na bunke spolu s tromi ženami, pričom každá z nás prišla z iného miesta.
Upozornenie na začiatok - v žiadnom prípade nechcem vytvoriť dojem, že sa sťažujem na vybavenie ubytovacieho zariadenia, lokalitu umiestnenia, personál, jedlo, ani nič podobné. Nemám sa, (a ani by som sa nechcela), na čo sťažovať. Tí čo ma poznajú vedia, že som už čo to pocestovala, prebývala som na miestach s naozaj hroznými podmienkami, čo sa hygieny a bezpečnosti týka. Rozumiem, že štát ma limitované zdroje, ktoré môže pre účely štátnej karantény využiť a to, že je stav našich slovenských internátov taký ako je prenechám na inú diskusiu. Teraz k mojej skúsenosti:
Vo štvrtok o 21:00 som prišla na rakúsky hraničný priechod Berg. Policajti ma oboznámili s tým, že po vstúpení na územie Slovenskej republiky musím podstúpiť štátnu karanténu; spýtali sa či mám nejaký zdravotný problém, ktorý by mi bránil v nástupe do karanténneho zariadenia a v prípade, že áno, či sa viem preukázať negatívnym výsledkom testu COVID-19. Keďže som už dopredu vedela, že nespĺňam podmienky, ktoré určujú výnimky pre nástup do karantény (osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu, onkologickým ochorením, ťažkou poruchou imunity, tehotné ženy, atď), test som si nevybavovala. Policajt ma poslal ďalej ku kolegom, ktorí spísali moje základné údaje a dali mi podpísať Poučenie osoby oznamujúce: „Z dôvodu ochrany Slovenskej republiky pred zavlečením prenosného ochorenia COVID-19 je všetkým osobám vstupujúcim na územie Slovenskej republiky nariadená izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku je tejto osobe nariadená domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní.“
Prosím venujte pozornosť slovu „izolácia“, pretože práve to sa stalo kameňom úrazu po príchode pred naše karanténne zariadenie.
Policajti si zobrali môj pas a poslali ma k veľkému stanu k skupine ďalších ľudí počkať kým sa prichodzích nazbiera viac a príde nás všetkých vyzdvihnúť autobus. Sadla som si vonku na lavičku a čakala. Autobus prišiel o 23:00. Policajti nás po jednom volali, vrátili nám pas a Poučenie osoby, do ktorého perom, po tom ako som dokument už podpísala, dopísali názov zariadenia (Šk. Internát Turč. Teplice – keby viem, že sa na internáte nevyhnem zdieľaniu izby/bunky s viacerými, čiže automaticky nebudem vo vyžadovanej izolácii, tak sa ešte na hranici sťažujem a dovolávam na zmenu ubytovania.) Ale v tom čase som už bola na ceste 48 hodín, bola som unavená a tiež som mala naivnú nádej, že sa ľudia vo vedení poučili z predchádzajúcich prípadov, kedy v štátnej karanténe neoddeľovali chorých a zdravých a ľudia boli vystavení riziku nákazy. Preto som sa nič nepýtala a nasadla do autobusu. V autobuse už bolo vyše 10 ľudí, ktorí prišli z hraničného priechodu Jarovce a tak sa kapacita vozidla úplne naplnila – dokopy nás bolo vyše 25. (Aj tu je na mieste otázka, čo sa stalo s povinným 2-metrovým odstupom?). Okolo druhej ráno sme zastali pred internátmi. Do autobusu prišiel pán, ktorý nám vysvetlil, že tí, ktorí majú určené ubytovanie v Turčianskych Tepliciach (zvyšok totiž pokračoval do Tatier do hotela) budú ubytovaní po dvoch na trojlôžkových izbách. Dve izby sú spolu v tzv. bunke, ktorá zdieľa kúpeľňu a WC. Vtedy sa ozval jeden pán s tým, že on v takom prípade odmieta nastúpiť do karantény, odvolávajúc sa na už spomenuté prípady šírenia vírusu v rámci buniek. Väčšina z nás ho plne podporila. Ak karanténa, tak sami na izbách, v absolútnej izolácii. Po desiatich minútach sme postupne povychádzali von, na vzduch. Tam už stáli páni v ochranných oblekoch, policajti a vedúci zariadenia. Stáli a čakali kým si zoberieme veci a pôjdeme dovnútra. My sme družne opakovali, že odmietame ísť do zariadenia, v ktorom nie sú splnené podmienky na poriadnu karanténu.
Bola tma, neviem presne s kým sme komunikovali, ale pán zo zariadenia nám začal tvrdiť, že so vstupom na Slovenskú republiku sme súhlasili so štátnou karanténou; ak sme nechceli ísť do karantény, mali sme možnosť preukázať sa negatívnym testom a ísť do domácej karantény (čo ako som už uviedla vyššie má svoje nedostatky, keďže výnimky platia len pre osoby s ťažkým zdravotným stavom), taktiež že opatrenia, ktoré platia neprijímali oni, nemajú teraz koho zavolať, aby to s nami riešil, a že vraj „my sme tu na vás čakali už od ôsmej hodiny ako poslední Indiáni“. Tak to mňa veľmi mrzí, verím, že všetci pracovníci zahrnutí do prác spojených s COVID-19 musia byť unavení a vystresovaní, ale to nie je dôvod to, aby som súhlasila s umiestnením do karantény nespĺňajúcej podmienky na izoláciu.
Po pár minútach nášho protestu sa k nám prihovoril Zástupca riaditeľa obvodného oddelenia policajného zboru v Turčianskych Tepliciach. V ďalšom odseku ocitujem niektoré z jeho vyhlásení a podávam čiastočný prepis absurdnej debaty, ktorá sa následne spustila. Ja viem, že páni, ktorí s nami komunikovali, len plnia svoje príkazy. Viem, že možno veľa z nich má pre naše výkriky pochopenie. Ale kam sme sa dostali, ak sa pre pokyny štátu, ktoré majú očividné nedostatky, musia obyčajní ľudia o tretej hodine ráno na ulici hádať a dohadovať o tom, ako presne sa definuje izolácia.
„Na celom svete je napätá situácia, nie je to moja chyba, že Vláda Slovenskej republiky schválila určité opatrenia, ktoré musíme dodržiavať. Vy ste podpísali súhlas s karanténou, uvedomte si, že máte svoje práva, ale uvedomte si, že na území Slovenskej republiky je výnimočný stav, ktorý sa rovná vojnovému stavu. Teraz vás chcem upozorniť, všetci čo máte poukazy do karanténneho zariadenia v Turčianskych Tepliciach vystúpite, ostatní budú pokračovať. Vy máte svoj, my tiež máme vlastný problém, pozrite sa, budete ubytovaní v centre sídliska a tí ľudia čo tu bývajú tiež nie sú nadšení z vášho príchodu. Policajná hliadka vás v mene zákona vyzve, vystúpite z vozidla a dáte sa ubytovať. Tým, že ste vstúpili na územie Slovenskej republiky, súhlasili ste s podmienkami. Ak neuposlúchnete výzvu, nastane represia a potom si to riešte ako chcete, budete oznámení, dostanete pokuty, pretože neuposlúchnete výzvu verejného činiteľa, takisto sa dopúšťate protiprávneho konania. Prosím vás, uposlúchnite nariadenia, budete strážení, dostanete jedlo, ubytovanie nie je až také zlé..“
Na to sme my zopakovali naše námietky a to, že sme jasne podpisovali izoláciu. Pán zástupca na to povedal: „Nehrajme sa so slovíčkami, čo to teda je, ak to čo nám ponúkajú nie je izolácia?“
My sme jednoducho požadovali samostatné izby, plne sme súhlasili so štátnou karanténou. Ako odpoveď sme však dostali argumenty typu, že „na to nie sú podmienky, my len plníme pokyny, veď sledujete facebook, tak to chodí, väčšina štátnych zariadení Ministerstva vnútra je takto stavaných, prečo ste sa nehádali, nepýtali, nerebelovali, nedožadovali už na hraniciach? Podpíšete tiež kadečo...A vy ste nevedeli do akých podmienok idete?“
NIE! Vykríkli sme súdržne.
„O právach vašich, ale viete? Ale vaše povinnosti, tie vás už nezaujímajú!“
Zopakovala som svoje námietky voči nedodržanej karanténe.
„Tieto podmienky sú takto stanovené. Ak všetci tvrdíte, že ste negatívni, tak sa nemáte čoho obávať. Nikde nemáte uvedené čo presne karanténa je. Nikde štátny hygienik pán Mikas neuviedol, že bude každá osoba bývať samostatne. Vás je tu 11, ale tých repatriantov čaká 1300 a oni nevedia kto kam pôjde a oni vám nepovedia, viete čo pane, vy chcete byť ASI sám, vás zavezieme na samostatnú izbu. Pri takom množstve ľudí sú všetky kapacity naplnené.“
Na naše námietky, že v takomto prípade karanténa nedáva zmysel, reagovali: „Jednoducho karanténa je u nás braná tak ako je vysvetlená. Mne nedáva zmysel to čo hovoríte, lebo to nie je ničím potvrdené. To je len ako by to malo byť, ale povinnosti sú prijaté inak.“
Pomaly som sa začínala cítiť ako v hlavnom dejisku Hlavy XXII.
Vypýtala som si teda vyhlásenie p. hygienika, v ktorom sa má písať o podmienkach izolácie. „Pozrite si poslednú siedmu aktualizáciu od p. Mikasa. Tam sa píše aké máte povinnosti a s čím súhlasíte keď vstupujete na územie Slovenskej republiky. Len neviem či teraz tu ideme čakať, je to 40 stranový dokument..“
Nemala som v telefóne internet, v tom momente som teda nič nezmohla. Na druhý deň som sa ale na aktualizácie pozrela. Jediný dokument, ktorý obsahoval ako takú informáciu je nasledovné vyhlásenie z 21.4.2020: Zásady pre ubytovacie zariadenia hotelového typu poskytujúce ubytovanie osôb v karanténe v súvislosti s výskytom ochorenia COVID-19. V prvom bode, ktorý vymedzuje Povinnosti zodpovednej osoby zariadenia sa píše:
- každý žiadateľ musí byť ubytovaný sám na izbe / štúdiu /apartmáne, výnimku predstavujú len žiadatelia, ktorí pricestovali spolu v jednom vozidle - v rovnakom čase, tí môžu byť ubytovaní spolu na jednej izbe /štúdiu /apartmáne.
Ok, rozumiem, že by sme sa na základe tohto bodu mohli hádať, a fakt, že sme pricestovali spolu jedným autobusom by mohol byť napadnutý, ale mám zopár dotazov, ktoré mi nie sú jasné:
a) Podľa názvu dokumentu a daného bodu sa takáto povinnosť vzťahuje na "Zodpovedné osoby zariadenia". V "Povinnostiach ubytovaných" sa nič podobné nespomína.
b) Nikto nás na hraniciach, ani po príchode na zariadenie s touto informáciou neoboznámil. Viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale povedzte mi, kto by si reálne pred príchodom na Slovensko preštudovával Zásady pre ubytovacie zariadenia, aby v nich zámerne hľadal takúto informáciu?
c) Frázovanie typu, že môžeme byť spolu ubytovaní ak sme prišli v rovnakom vozidle a v rovnakom čase sa dá tiež chápať tak, že ak si to žiadatelia vyžadujú, môže im to byť umožnené
d) Ja som cestovala na Slovensko z Indie autobusom, dvoma lietadlami, vlakom a osobným autom. Po celý čas som sa chránila rúškom a dezinfekčným prostriedkom na ruky. Hoci mám za sebou dlhú cestu, počas ktorej som zdieľala transportné vozidlá s inými ľuďmi, neznamená to, že som pozitívna. Takže argument, že aj tak sme pricestovali do zariadenia rovnakým vozidlom neobstojí – každý z nás počas celej cesty používal tak vehementne ospevované ochranné pomôcky a preto nie je 100% isté, že sme už aj tak všetci nakazení.
e) A na záver pripomienka, ktorá v podstate protiargumentuje všetko čo nám bolo tej noci pred zariadením opakované; dvaja páni, ktorí so mnou pricestovali v autobuse boli umiestnení spolu na izbu a bunku zdieľajú s ďalšími dvomi, ktorí pricestovali už pred nimi v inom autobuse, takže v inom vozidle a v inom čase. Tiež je tu pán, ktorý pricestoval sám v aute a zdieľa sociálne zariadenie s ďalším človekom, ktorý prišiel sám. A verím, že to nie sú jediné prípady.
Napätie sa zvyšovalo, dochádzala trpezlivosť.
„Ja to takto poviem, lebo vy máte svoju pravdu, urobte si ako chcete, ja som v dobrom prišiel, pokiaľ nenastane z vaše strany ústretovosť, neubytujete sa, policajná hliadka vás vyzve, pokiaľ nie, budem to riešiť cez iné orgány. Ja viem, že vám to nedáva zmysel, ale my to tu nevyriešime. Viete aká je pokuta za neuposlúchnutie?“
Na záver bolo vyhlásené, že buď pôjdeme dobrovoľne, alebo nás dovnútra dotiahnu nasilu. Ja som sa na to ozvala a pán sa ma spýtal: „Neviem či vy mladá slečna chcete aby sme vás vláčili po zemi dovnútra?“
PREČO JE TOTO PROBLÉM?
1. Na piaty až siedmy deň budeme všetci testovaní. Ak bude zistený pozitívny výsledok, daná osoba je ponechaná v karanténe na ďalších 14 dní pre opätovné testovanie. Preto, ak sme umiestnení na izbu/bunku s viacerými osobami riskujeme, že sa navzájom jeden od druhého zbytočne nakazíme. (Tiež sa pýtam, prečo, ak je osoba na Slovensku mimo štátnej karantény testovaná pozitívne, môže byť v plnej dôvere poslaná do domácej starostlivosti, ale nám príchodzím zo zahraničia neveria, že by sme domácu karanténu dodržiavali?)
2. Ďalší problém vysvetlím na mojom príklade – hoci len jedna z nás štyroch ktoré sme spolu na bunke bude testovaná pozitívne, a všetky ostatné negatívne, aj v takomto prípade sme tu ponechané všetky na ďalšie dva týždne pre opätovné testy. Tak to teda ďakujem veľmi pekne.
Jedným z argumentov pre povinnú štátnu karanténu je ten, že vláda nemá k dispozícii legálne technické riešenie kontroly domácej karantény. Opakujem, prečo človek bez cestovnej anamnézy u ktorého by bol zistený COVID-19 môže byť v úplnom poriadku umiestnený do domácej karantény? Prečo panuje tak obrovská nedôvera len voči tým, ktorí sa vracajú zo zahraničia? Stretla som sa s argumentom, že štát ľuďom najskôr dôveroval a mnohí domácu karanténu nedodržiavali. Takíto nezodpovední ľudia sa nájdu všade, aj medzi vami, ktorí ste nikam necestovali. V mnohých iných európskych krajinách dôverujú svojím občanom, ale tiež berú tento risk na vedomie; jednoducho podpíšete čestné vyhlásenie o dodržaní domácej karantény. Myslím si, že v slobodnej demokratickej krajine nemáme čo doplácať na nezodpovednosť zopár jedincov (rada by som videla oficiálne čísla zobrazujúce to koľko ľudí skutočne nedodržalo karanténu a infikovalo tak ďalších, pretože sa mi zdá, že sa oháňame veľkými slovami, bez reálnych dôkazov). Ukazuje sa, že štát nemá vytvorené bezpečné podmienky pre povinnú štátnu karanténu a preto podľa môjho názoru nemá nárok nás do nej nútiť. Kapacity sú preplnené, štát odporúča Slovákom v zahraničí, aby počkali s návratom domov. A to napriek tomu, že veľa ľudí má možnosť domácej karantény, v ktorej by sa mohli bezpečne izolovať.
Rozumiem tomu, že veľa ľudí na Slovensku má reálny strach z pandémie, nakazenia sa vírusom. Vládne u nás obrovská panika. Ale prečo? Pretože média o ničom inom už pomaly dva mesiace nehovoria. Každý deň vás strašia mimoriadnymi správami, o počte nových prípadov, počte úmrtí. Chvália sa tým, aká je Slovensko jednotka v rámci Európy v riešení Corona pandémie a ako v iných krajinách, kde neprijali tak závažné opatrenia ako u nás, množstvo ľudí denne zomiera. Áno, keby toto opakovane počúvam, asi aj ja sa bojím.
Niektorí ľudia dané opatrenia odôvodňujú tým, že je tu mimoriadna situácia, ktorá si žiada mimoriadne riešenia. A čo keď tá situácia vôbec nie je taká mimoriadna ako sa všade 24/7 opakuje? Včera bolo otestovaných 1450 ľudí a z toho len 1 pozitívny výsledok, pribudlo 11 vyliečených. Predvčerom otestovali 3698 ľudí, z toho sú 4 pozitívne prípady a 50 vyliečených. Z takmer 4 tisíc ľudí, štyri prípady. Za štvrtok pribudlo z 5150 testov 7 nových prípadov, v stredu bolo otestovaných 4584 a 5 pozitívnych prípadov, v utorok otestovali 5472 a bolo 7 nových prípadov, v pondelok z 1767 testov mali 3 nové prípady (zdroj: covid-19.nczisk.sk) Hovoríme v jednotkách, nie stovkách ani tisíckach. Prečo potom opakujeme slová ako mimoriadna situácia, pandémia, núdzový stav? Nenašla som štatistiku na to, koľko ľudí bolo testovaných zo štátnych karantén a koľko v rámci Slovenska, ale ak hovoríme o 5 nových prípadov za jeden deň, tak my vracajúci sa domov na Slovensko reálne nemôžeme byť tak obrovskou hrozbou.
8.4.2020 vyšiel článok na sme.sk s nadpisom "Pozitívnych a negatívnych neoddeľujú dostatočne. Ľudia v štátnej karanténe majú strach". P. premiér Matovič sa vtedy vyjadril, že „ľudia si v karanténe robia spoločné žúrky“ a za miešanie si tak môžu sami. Opakujem, ja som bola nútená nastúpiť na bunku s tromi ďalšími ženami, nemala som na výber, vyhrážali sa mi pokutou a násilím. Hoci som sem prišla autobusom plným ľudí a tým pádom mohli byť izolačné podmienky porušené už po ceste, chránila som sa rúškom a dezinfekciou. Za miešanie si nemôžem sama. Môžu za to chybné vládne nariadenia, ktoré by mali byť pravidelne aktualizované podľa reálneho vývoja situácie; vyhlásenia hygienika, ktoré majú obrovské medzery, a tiež nedostatok komunikácie medzi hlavnými orgánmi a vykonávateľmi nariadení.
Článok vyšiel pred takmer mesiacom a odvtedy sa nič nezmenilo.
Pred príchodom na Slovensko som si bola plne vedomá povinnosti zo štátnej karantény a zmierila som sa s tým. Mám so sebou knihu, mám k dispozícii internet, viem, že o jedlo je postarané. Situáciu som sledovala každý deň cez príspevky od ľudí a informácie z aktualizovaných nariadení. Priznám sa, asi som spravila chybu v tom, že som verila, že sa štát môže poučiť už z preukázaných chýb a nájsť riešenia pre poskytnutie adekvátnej izolácie občanov vracajúcich sa na Slovensko. A to sa má týkať všetkých občanov, nielen pendlerov, nielen opatrovateliek, ktoré pracujú max. 30 km od hraníc Slovenska. Ja nie som povinná nikomu vysvetľovať prečo som odišla do zahraničia, alebo prečo sa vraciam. Keby aj odídem na jeden víkend do Maďarska zbierať jahody a o týždeň sa chcem vrátiť domov, lebo u nás na Slovensku začali rásť červenšie a šťavnatejšie, mám na to plné právo a nemusím to nikomu vysvetľovať. Niečo málo som už pocestovala, stretávam sa s ľuďmi z celého sveta a prejav základnej dôstojnosti a dôvery zo strany štátu voči svojim občanom je vo vyspelých krajinách štandardom. Na základe konaní a rozhodnutí našej vlády v rámci medzinárodnej politiky sa mi zdá, že Slovensko sa usiluje stať sa vyspelou a modernou krajinou a vyrovnať sa tak našim susedom. Opravte ma ak sa mýlim.
Viem, že mnohých z vás sa tento nárek netýka a ani vás to nezaujíma. Skúste si však aspoň na moment predstaviť, ako by ste sa cítili, keby ste sa ocitli v našej situácii. Ľudia vracajúci sa zo zahraničia nie sú len pracovníci a študenti. Pokojne ste to mohli byť vy, vracajúci sa z dovolenky v Chorvátsku, z poznávacieho pobytu v Amerike, alebo návštevy rodiny v Česku. Aj keď sa zdá, že sa vás táto situácia momentálne netýka, práve opak je pravdou.
V piatok nad ránom mi bolo dokázané, že aj keď moje argumenty majú zmysel a logiku, sú podoprené dôkazmi z iných výpovedí, a dokonca neexistuje oficiálne vyhlásenie, ktoré by im priamo namietalo, nezmôžem nič. Mám dve možnosti; buď nastúpim do karantény, v ktorej nie sú dodržané hygienické podmienky a riskujem tým nakazenie, alebo bude proti mne použitá sila.A to je to, čo mňa zo všetkého mrzí najviac. Ďalšia facka do tváre mladého človeka, ktorý sa jedného dňa pokojne mohol vrátiť domov na Slovensko, priniesť nejakú tu skúsenosť a vedomosti zo zahraničia a byť nápomocný. Ale prečo?
Mne zostáva dúfať, že ani jedna z nás štyroch, ktoré obývame spoločnú bunku, nebude mať po testoch budúci týždeň pozitívny výsledok.Pretože v prípade, že sa JEDNA otestuje pozitívne, uplatňuje sa kolektívna vina – v karanténe musia zostať všetci zo spoločných priestorov na ďalších 14 dní na opatovné pretestovanie.
