Bolo 12:00 a už tradične som trávil tento čas obeda vo vysokoškolskom areáli. Mal som plnú hlavu učenia na zápočty a skúšky. Cítil som sa fakt zle, spolužiaci ma totiž nebrali tak, akoby som chcel. To mi nepridávalo na sústredení a získavaní vedomostí. Na to som si už akosi zvykol. Dá sa to však ? Určite nie. Dôvodom je, že som spoločenský človek a za svoj hendikep nemôžem. V mojom vnútri sa počas stereotypného dňa odohrávala búrka myšlienok a pocitov. Podľa mňa som normálny mentálne zdravý človek, ktorý má rád zábavu, život a spoločnosť.
S myšlienkami v hlave som sa vydal na poslednú prednášku. Bola celkom zaujímavá. Bavili sme sa o reklamnom texte v médiách. Rozobrali sme si napríklad reklamné kampane od Coca-coly a Pepsi. Ubehlo to veľmi rýchlo, náš výborný profesor nás opäť zabavil svojimi skvelými príbehmi. Práve tento predmet mám zo všetkého najradšej.
Po skončení hodiny som sa, ako už bolo zvykom, pobral domov. Cestou som tuho premýšľal nad ukončením výšky. Na základnej a strednej som mal totiž obrovské problémy. Bol som fyzicky i psychicky šikanovaný. Každý mi hovoril: „ Na výške už bude lepšie, máš na to, choď tam.“ Je pravda, že to je lepšie. Nie som bitý a nik mi nenadáva. Ale pocit, že som separovaný, že idem hneď po škole len domov, je strašný. Aj ja by som chcel zažiť mimoškolský študentský život, vybehnúť do mesta alebo niekam. Chcel by som jednoducho žiť a nie len prežívať.
Toto bolo popis môjho vnútra, ktoré má už dlhšiu dobu zožiera. Mám však v sebe aj jeho krajšiu časť. Som presne taký, ako som sa opísal na začiatku. Stačí si ku mne nájsť skratku. Verím, že budem raz opäť šťastný a tiež verím, že natrafím na správnych ľudí. Dúfam, že ľudia okolo si ku mne nájdu cestu. Pretože:
„Aj tá najtemnejšia noc sa raz skončí a opäť vyjde slnko.“- Victor Hugo
