V tejto časti série by som sa chcel venovať budovám slúžiacim na voľný čas a gastronómiu. Už dva roky mám elektrický vozík. Ten by mi mal pomôcť k samostatnosti a akceptovaniu spoločnosti. Nie vždy to tak je. Vlastnením takého vozíka sa objavili skryté bariéry.
Som mladý človek, ktorý rád trávi čas v meste. Najmä v lete by som si rád zašiel na pivo alebo zmrzlinu. V našom meste sa to však na elektrickom vozíku nedá. Terasy reštaurácií a cukrární nemajú rampu, po ktorej by som bez problémov vyšiel. Terasa je vyzdvihnutá a typ môjho vozíka dokáže prekonať len 10 centimetrovú prekážku.
Najväčšie rozčarovanie nastalo keď som musel jesť zmrzlinu na lavičke, pretože terasa nemala rampu. Vedúci prevádzky prisľúbil zmenu. Tá však ani po viac ako roku nenastala. Verím však, že sa to v blízkej budúcnosti zmení.
Problém nastáva aj pri klasickej jazde. Mesto nie je prispôsobené pre jazdu elektrického vozíka. Prekážky, ktoré mechanický vozík prekoná bez problémov, elektrický prekonať nedokáže. Z tohto dôvodu musím pri jazde v meste hľadať iné trasy.
Týmto článkom by som chcel apelovať na majiteľov reštaurácií a cukrárni. Chcel by som aby pri konštrukcií terás mysleli aj na hendikepovaných občanov nášho mesta. Či už majú mechanický alebo elektrický vozík. Aj oni si chcú užiť letné chvíle a voľný čas.
