V minulej časti môjho blogu som spomenul, že mám Detskú mozgovú obrnu. Väčšina zdravotných problémov, ktoré mám súvisí s pohybovým aparátom. Na konte mám celkovo sedem operácií. Verím, že sedmička bude aj pre mňa šťastné a konečné číslo.Počas každej z nich bola so mnou mamka.
Prvé dve operácie som absolvoval takmer hneď po narodení. Operovali mi Herniu. Tieto operácie dopadli úspešne.
Postupom času ako som rástol, tak sa mi začali skracovať šľachy pod kolenom a na Achillovke. Došlo to až do potreby operačného zákroku. V tom čase som mal 4 roky. Taktiež mi počas tohto zákroku povoľovali šľachy v rozkroku. Zákrok som podstúpil v Žiline.
O niekoľko rokov neskôr sa mi pod vplyvom sedenia na vozíku začala nebezpečne vytáčať panva. Cvičenia a rehabilitácie nepomáhali a tak ju bolo potrebné dať znovu do správnej polohy operačne. Vzhľadom na to, že sa v tej dobe nevykonával takýto druh zákroku na Slovensku, boli sme nútený hľadať pomoc v Česku. Operáciu som absolvoval v Přerove. Doktori mi spravili štep z vlastnej panvy a pomocou skrutiek upevnili kosť . Po zhruba pol roku som znova absolvoval operáciu na odstránenie skrutiek.
V tej dobe som mal 7 rokov a prostredie nemocnice som vnímal veľmi pozorne. Zariadená bola podobne ako hotel . Izby boli čisté, postele nové sociálne zariadenie bolo taktiež bezbariérové. Personál bol milý, vždy ochotný a nápomocný. Dokonca i doktori nám ochotne odpovedali na otázky a všetko detailne vysvetlili. Mám veľmi rád srandu a smiech, tak som s nimi pri každej vizite žartoval. V čase operácie a po nej som bol v prvom ročníku na základnej škole. Kvôli tejto operácií som musel celý prvý ročník absolvovať doma. Bol som od prstov na nohe až po hrudník v sádre.
Takýto zdravotný stav mi vydržal šesť rokov. Počas nich sa mi pomaly opäť skracovali šľachy. Chodili sme na rôzne konzultácie. Súčasťou nich bola aj spomínaná Žilina. Práve tam som zažil svoj prvý šok. Tamojší primár detskej ortopédie na nás veľmi ostro vystúpil. Týkalo sa to predošlej operácie v Českej Republike. Vraj ako sme si dovolili ísť do zahraničia a nie k nim. Po tomto stretnutí som prvýkrát plakal a odmietol ísť na operáciu ( dovtedy som sa do nemocnice tešil ).
Operáciu som nakoniec podstúpil v tamojšej nemocnici. Nastalo však viacero komplikácií. Prvou z nich bol posunutý termín operácie z 15.3. na 16.3. To by mi až tak nevadilo, až na to, že pri oznámení o presune som bol už pod liekmi na anestézu. Sklamal ma aj interiér nemocnice a samotnej izby. Tá pozostávala z klasických železných postelí a stolíkov. Na izbe som bol ešte s jedným chlapcom, čiže mi prešiel čas.
Ďalšou nepríjemnou vecou bol arogantný prístup doktorov a personálu nemocnice. Operácia prebehla a nohu som mal v sádre rana sa mi mala zaceliť v apríli a mal som ísť vybrať stehy.
Po mesiaci som už teda tradične šiel do nemocnice na rutinný výber spomínaných stehov. V nemocnici som však ostal dlhšie ako som plánoval. Po odstránení sádry sa zistilo, že mi po operácií pod vplyvom veľkého tlaku na rane prasklo šitie pod kolenom.. Bolo to možno spôsobené ľudským faktorom, to neviem. Opäť nás však nepríjemne a niekoľkokrát okríkol primár,s tým, že tom muselo smrdieť a bolieť. Nič z toho som však nepociťoval. Noha sa mi po preväzoch zacelila až v júli.
Po týchto problémoch som si myslel, že to bola moja posledná operácia. Rastom a možno aj nesprávnou operáciou sa mi zrotovala panva a bedrový kĺb na pravej nohe sa mi začal tlačiť von. Báli sme sa, že by mohol ohroziť vnútorné orgány a aj bolesti boli nesmierne. Poslednou možnosťou bol teda zas a znova operačný zákrok. Ten som podstúpil v lete 2012. Bolo to v Košiciach. V tom čase bolo v júni okolo 30 stupňov Celzia a izby ortopédie boli vo FNSP na 13 poschodí. Mali železné okná, ktoré sa nedali otvoriť. V izbe mohlo pokojne byť aj 50 stupňov.
Pri operácií mi odstránili hlavicu pravého bedrového kĺbu. Po operácií som sa pod vplyvom narkózy vyvracal. Sestričky mi odmietli vymeniť špinavý vankúš. Po intervencie mamky ho však vymenili. Zákrok bol v pondelok, mal som odísť v piatok. Rana my však krvácala a ležal som vo vlastnej krvi. Nezniesli sme to a odišiel som už vo štvrtok.
V súčasnosti sa mi tlačí von i ľavý kĺb. Po mojich všetkých skúsenostiach už na operáciu nechcem ísť. Radšej pretrpím tú bolesť. Viem, že zlepšenie zdravotníctva je dlhodobý proces. Treba na to veľa peňazí a iných prostriedkov. Má sa vymeniť niekoľko tisíc postelí a tak verím, že sa to dotkne aj menších nemocníc ako je tá naša.
Na záver by som rád dodal, že práve sa cítim dobre, ale pri mojej diagnóze sa môže objaviť hocičo. Telo človeka je ako skladačka. Chcem raz zavítať do nemocnice a byť šťastný ( relatívne ) z prístupu ľudí a z dobrej postele. Želám však Vám všetkým veľa síl a pevné zdravie aby ste nemuseli zažiť, to čo ja.
