Je tu už dvadsaťpäť rokov Je iná, netypická, citlivá. Letím s ňou krajinou ako havran, je naozaj, alebo aj nie, je sen, v ktorom zostávam. Padal som aj lietal, ich ruka ma vždy zdvihla, keď mi bolo najhoršie, vždy ma objali horúce dlane, kým som čakal na svitanie. Možno som chcel veľa, chcel som, aby ma niekto bezhlavo miloval. Chcel som celý život objaviť ten poklad košický. Dokázať okoliu, že rozbiť steny smútku a samoty sa dá.
Nechcel som už ďalej padať voľným pádom. Vďaka kapele Nocadeň som znova v sebe objavil samého seba a našiel som niekoho, komu môžem povedať, umriem pri tvojich nohách. Už neblúdim nocou i dňom sám, pocity lásky a šťastia nachádzam, nelámem už zlomenú kosť. snažím sa hovoriť pravdu. Počúvam jej monohlas v stereozvuku, lebo čas ten večný beží strašne rýchlo. Naučil som sa s citmi nehrať Domino. Naučil som sa všade cítiť krásnu vôňu života pretože čas beží rýchlo. Naučil som sa, že chvíľa spolu sa cení oveľa viac
Naučil som sa tešiť z hviezdy, ktorá svieti mi nad hlavou. Už nestrácam aj to, čo nemám, s nimi lietam, aj keď padám. Nocadeň je tu, ked plačem, je tu, keď objavujem každý kúsok, ženského tela, je tu keď chcem jej ruku, je tu, keď chcem rozbiť steny, je tu, keď chcem napomenúť spoločnosť, že každý z nás je tu len hosť. Sú tu, keď ich najviac potrebujem, sú mojimi architektmi šťastia
Venované Nocadeň po koncerte v Košiciach 7.1.2023
