Na nový poriadok čakalo národné hospodárstvo, masové organizácie, celá kultúra a najmä informačný systém.
Ten na prvom mieste, pretože riadenie informácií je základnou podmienkou poriadku v reálnom socializme.
Obnovenie poriadku ani nepotrebovalo žiadnu teóriu na likvidáciu posledných zvyškov slobody tlače. Stačilo uviesť do praxe známy model totálnej kontroly písaného a hovoreného slova, aký existoval v päťdesiatych rokoch, prípadne s vylepšiami, ktoré sa osvedčili v bratských krajinách
To znamená, postaviť informačne prostriedky do absolútnej podriadenosti štátu a toto postavenie aj organizačne zabezpečiť.
Už v roku 1972 v Československu bezchybne fungovala celá sústava riadenia informácii. Československé masmédiá zaplavila známa perfektná jednomyseľnosť, sivá jednotvárnosť oficiálnych správ, bombastická polemika s bezbrannými protivníkmi, bezbrehá oslavnosť, fanfárový optimizmus a absencia akejkoľvek myšlienky, ktorá by presahovala realitu reálneho socializmu.
... Opäť vyšli úvodníky prekypujúce frázami, ktoré čítajú vari len ich autori, opäť sa ozvalo známe poradie správ, začínajúce únavným výpočtom štátnych návštev alebo blahoprajných telegramov. Vo filmových šotoch sa rozoberali traktory a kombajny. Začali sa krútiť kolesá tovární a vylievalo sa železo z hút.
Vybraní predáci začali odriekať frázy o záväzkoch, v novinách sa objavili reportážne fotografie z pracovísk, ktoré o ničom nereportujú a majú funkciu iba abstraktného ornamentu. Riaditelia začali pred kamerami rozprávať o plnení plánu.
.... Likvidácia veľkej časti periodík však nebrala ohľad na kontinuitu kultúry, plnila oveľa dôležitejšiu politickú úlohu. Likvidáciu stoviek a tisícov novinárov a publicistov, ktorí boli takto zbavení príslovečnej materiálnej základne.
Veľkej časti odbojnej inteligencie bol takmer bezbolestne vyrezaný jazyk.
Existenčná likvidácia novinárov a všetkých, čo boli závislí od novín a časopisov, bola prvou rozsiahlou akciou, v ktorej sa prejavilo monopolné postavenie štátu voči občanom ako ich jediného možného zamestnávateľa.
Na príklade novinárov, ktorí sa ako prví začali ponúkať personálnym útvarom ako umývači okien a kuriči v kotolniach, mali sa všetci ostatní poučiť, ako to s nimi dopadne: vedci učitelia, inžinieri, divadelníci, filmári, televízni a rozhlasoví pracovníci.
Zrušiť televíziu a rozhlas však nebolo možné. Masovú odvetu za angažovanosť týchto masmédií v obrodnom procese bolo treba zorganizovať inakšie.
Prvý úder zasiahol vedúcich pracovníkov. Potom boli zasiahnutí pracovníci tvoriví. Z obrazovky sa začali strácať známe tváre a v rozhlase sa odmlčali známe hlasy. Prestali sa objavovať mená známych autorov. Z vysielania sa spolu s autormi stratil žáner osobného komentára. Prestali sa objavovať hlásatelia, moderátori, konferenciéri, herci a diskutéri z najrozličnejších oblastí, na ktorých boli diváci roky navyknutí.
