Počas môjho života si neúspešne hľadám cestu do spoločnosti v rôznych oblastiach . Jednou z nich je škola. Som na vozíku a ten môže predstavovať a predstavuje pre ľudí akúsi bariéru, cez ktorú sa nemôžu alebo nechcú dostať. V prvých rokoch základnej školy sa ku mne socializácia nedostala. Moja asistentka sa mi snažila pomôcť s postupmi učenia. Tieto nadobudnuté znalosti mi veľmi pomohli a uľahčili cestu za nasledujúcim vzdelaním, za čo som jej veľmi vďačný. Na druhej strane však absentoval možno kľúčový prvok v prvých rokoch vzdelávania, teda priateľský a sociálny kontakt. Ten bol obmedzený, aby som mohol napredovať v osobnom rozvoji. To ma však ako spoločenského človeka, v tom čase ešte dieťa, veľmi poznačilo.
Nasledovala ďalšia časť vzdelávania, druhý stupeň základnej školy. Na toto obdobie spomínam nerád, pretože zanechalo na mne veľmi zlú stopu. Na druhom stupni som bol kvôli svojmu hendikepu fyzicky a psychicky šikanovaný. Opäť sa mi teda nedostala potrebná socializácia
Na strednej škole to už bolo trochu lepšie. Stratila sa fyzická šikana. O to väčšia bola však psychická. Spolužiaci ma nebrali medzi seba a často som sa cítil sám. Ak by nebolo mojej asistentky asi by som sa unudil. Tiež som pociťoval nezáujem o moju socializáciu zo strany triednej učiteľky. Mali sme ísť na výlet do Prahy, na ktorý som nakoniec nešiel práve kvôli nej. Vrcholom štúdia na strednej škole bolo pre mňa to, keď ma spolužiaci zabudli počas nástupu na stužkovej pri stole.
V súčasnej dobe som ukončil druhý ročník vysokej školy. Opäť mám pocit, že nie som plnohodnotne členom kolektívu. Chcel by som sa zabaviť a byť so svojimi spolužiakmi aj po škole. Stretol som sa však s názorom, že ísť niekam s vozíčkarom, kde idú oni je nepraktické lebo som "iný" Takýto názor nedokážem pochopiť pretože aj ja chcem byť súčasťou kolektívu a niekam patriť. Je pravda, že som na vozíku a že manipulácia so mnou je zložitejšia, ale myslím si, že po mojom vysvetlení by ju zvládli.
Riešení problémov hendikepovaných so socializáciou je hneď niekoľko. V prvom rade musí iniciatíva vychádzať od samotného človeka so zdravotným znevýhodnením, aby im vysvetlil svoje potreby a požiadavky. Druhá strana sa však musí s nimi stototožniť a pochopiť ich, respektíve mala by. Ak si však usmernenia vyloží opačne a nenechá si ich vysvetliť, tak potom trpí práve hendikepovaný
Druhým možným riešením je odborná edukácia žiakov, študentov aj pedagógov psychológmi a špeciálnymi pedagógmi, prípadne známymi osobnosťami. Predmetom týchto prednášok by mali byť návody a odporúčania na to, ako sa chovať k hendikepovaným ľuďom na verejnosti alebo v práci a v škole. Aby ľudia nebrali tieto veci ako príkaz, ale odporúčania a usmernenia, ktoré môžu pomôcť im, ale aj človeku so zdravotným znevýhodnením.
Prvotnú pomoc a rady svojim deťom by však mali poskytovať rodičia, pretože kedykoľvek sa môže stať, že sa ich dieťa dostane do styku s hendikepovanou osobou.
Pred pár dňami som zažil paradox spojený so socializáciou. Na letisku v Spišskej Novej Vsi sa konal deň s ozbrojenými silami. Chcel som vidieť bojovú techniku a stíhačky. Bolo tam teda mnoho vojakov. Cesta k týmto atrakciám však bola zložitá a vozík sa zabáral do bahna. Nik z okoloidúcich vojakov však nepomohol pri tlačení. vozíka. Práve armáda by však mala pomáhať slabším.
