Som od narodenia na vozíku. Mám detskú mozgovú obrnu, qvadruparézu . Mám teda postihnuté všetky štyri končatiny. Na potrebu sa pýtam, nemám teda plienky ani cievku. S malou potrebou problém nie je, mám totiž bažanta. Problém nastáva pri veľkej potrebe.
V predošlých článkoch som spomínal, že rád chodím do mesta a trávim čas s priateľmi. Pri takomto posedení si dám niečo na pitie a aj sa občas najem. Moja obľúbená reštaurácia však nemá bezbariérové sociálne zariadenie . Dvere vedúce k nemu majú šírku len 60 centimetrov. Cez takéto dvere vozík nedokáže prejsť. Ak aj prejdem, tak ma musí doprovod nosiť niekoľko metrov na rukách. Takto to je vo väčšine gastronomických zariadení v meste. Podobný problém nastáva vtedy, ak chcem ísť s rodinou na zmrzlinu. Tunajšia cukráreň taktiež nemá záchod bez bariér.
Rovnaký problém je aj v kultúrnych zariadeniach. Kino, ktoré navštevujem má takisto úzke dvere vedúce k záchodu. Podobné je to aj v divadle, kde cez dlhšie predstavenie pociťujem potrebu ísť na záchod. Nie je to však možné.
Mesto Spišská Nová Ves disponuje sociálnym zariadením pre hendikepovaných. Je to pozitívny príklad, no i tu sa nájdu problémy. K tomuto WC vedie dosť veľký schod. Vo veľa mestách sú tieto wcka zamknuté, alebo sú zapratané metlami, stoličkami, čistiacimi prostriedkami alebo kadečím iným. Osoba so zdravotnými problémami má tak na takomto soc zariadení sťažený pohyb alebo znížený komfort.
Týmto článkom by som chcel apelovať na vlastníkov mestských ale aj krajských budov, aby mysleli na zdravotne znevýhodnené osoby. Ak sa však sociálne zariadenie pre hendikepované osoby nachádza v budove, bolo by dobré, ak by bolo prístupné
